Choď na obsah Choď na menu
 


Následky zvedavosti (HP/SS; LV/QQ)

2. 10. 2018

„Blbec. Blbec, blbec, blbec s neuveriteľne blbými nápadmi.“ Mrmlal si zničene Harry, zatiaľ čo sedel na studených kameňoch a hlavou udieral do stĺpa o ktorý sa opieral. „Merlin nech sa vysere na všetok alkohol.“  Jeho hlas začínal byť podfarbený hystériou. Bolo mu zle. Veľmi zle. A napriek tomu, že nadával na alkohol, nebol on tou pravou príčinou. Alebo skôr nie jedinou.

 

Ani nie pred týždňom sa mu podarilo poraziť Voldemorta a všetci boli šťastný. On asi najviac zo všetkých, pretože sa mu podarilo naplniť veštbu a ešte k tomu aj prežiť. To bol bod s ktorým až tak úplne nepočítal, no nesťažoval si. Bol rád, že sa dožije aj svojich osemnástich narodenín. Alebo si to aspoň myslel. To by však nemohol byť taký neuveriteľný tupec!

Na ten Ministerstvom konaným večierkom na oslavu víťazstva ísť nechcel. Nechcel ale musel. A tak sa aspoň na protest opil. A tak mu v hlave vykvitol ten najidiotskejší nápad na celučičkom svete!

 

To, že mu Severus dal pred svojou smrťou svoje spomienky vedeli všetci jeho blízky. Veď aj ihneď po tom, ako ho ošetrili začal zbierať dôkazy o tom, že im celú dobu pomáhal. Chcel, aby boli Snapeovi jeho zásluhy priznané. Hoci len posmrtne. Jeho dvaja najbližší kamaráti dokonca poznali aj jeho pravý dôvod. Vedeli, že ho k tomu nehnala len vďaka a úcta. Už dávno sa im priznal, že toho muža miloval napriek tomu, čo všetko si k nemu prežil. Veď práve jeho dvaja kamaráti mu pomohli sa s jeho citmi vyrovnať...

Napriek tomu, bola tu jedna vec o ktorej nepovedal ani im. Vtedy, keď Voldemorta zabil, nechcene nahliadol do jeho mysli. Prečo sa to stalo netušil a popravde to ani bližšie neskúmal. Hoci nedobrovoľne, videl spomienky na celý jeho život. Nerád si to priznával, no po tom všetkom, čo o ňom vedel aj celkom chápal, prečo bol taký aký bol. A aj to, prečo bol po svojom znovuzrodený šialenejší ako kedykoľvek predtým.

 

A práve táto skutočnosť nedávala Harrymu spávať. O Voldemortovi, vlastne skôr Tomovi vedel, že nikdy nemal kamarátov. Nikdy nemal nikoho, kto by ho mal rád. Harry si bol takmer istý, že ak by už na začiatku školy nezískal svojich priateľov, mohol by dopadnúť rovnako. Možno by teraz  po svete skutočne chodil ďalší Temný pán, tak ako to o ňom už toľko krát písali noviny...

To však teraz bolo vedľajšie. Vyzeralo to totiž, že raz, raz v živote bol Voldemort do niekoho zamilovaný. Alebo... mal niekoho aspoň trochu rád. Nech sa to už Harrymu zdalo akokoľvek absurdné. A on, on tú osobu zabil... Nečudo, že ho chcel Voldemort zabiť za každú cenu.

 

Harry sa však stále nedokázal zmieriť s tým Voldemortovím...“vzťahom“. Bolo to celé tak absurdné. Mátalo ho to od chvíle čo sa to dozvedel a veľmi túžil potom, vidieť to na vlastné oči. Inak tomu nebol ochotný veriť.

A tak, keď sa včera opil dostal ten idiotský nápad! Dalo sa vôbec povedať, že sa to stalo včera? Aj tak nechápal ako sa mu podarilo prekĺznuť do ministerskej kancelárie a ukradnúť prototyp nového obracaču času. Potom prekĺzol do školy, skryl sa tak, aby ho nikto nemohol nájsť a použil ho...

 

Preto sa teraz ocitol v Tajomnej komnate, v dobe, keď by jeho jedenásťročné Ja malo chodilo do prvého ročníku a skutočne nevedel čo má robiť. Ochrany okolo školy ho poznali, takže Dumbledore jeho prítomnosť rozhodne nezaregistruje a s obrazmi by sa mohol dohodnúť, aby jeho prítomnosť nehlásili... ale aj tak...ako sa má z tejto situácie kurva dostať!?

Aby mohol opäť použiť obracač a vrátiť sa späť, musí počkať minimálne týždeň. To by mohlo byť akurát času, aby ho dostatočne nabil svojou mágiou. Ale čo by mal robiť dovtedy? V komnate zostať nemôže. A odísť z hradu neprichádzalo v úvahu. Toto miesto dýchalo mágiou, tu sa obracač dobije najrýchlejšie. Takže, aké mal možnosti? Bolo to jasné, musel sa dostať do Núdzovej miestnosti.

 

S plánom čo robiť sa postavil a vzápätí sa mu zadrhol dych. Rozhliadol sa po miestnosti, aby si ujasnil, čo je tu zle. A pochopil to v momente, keď sa pozrel na miesto, kde by mala ležať mŕtvola baziliška. Ako naňho mohol zabudnúť? Sedel tu už niekoľko hodín a vôbec sa nezamyslel nad tým, že v prvom ročníku bol kráľ hadov stále nažive. Keď sa zahľadel na Salazarovu sochu, bol veľmi vďačný že dvere skryté v jeho ústach sú zatvorené. Rýchlim pohľadom sa ubezpečil, že má všetko a náhlil sa preč. Cestou uvažoval nad tým, či by bol schopný tú beštiu zastaviť v prípade, že by sa na neho vyrútila...

 

Ďalší problém nastal v okamihu, keď sa mal dostať s podzemia späť do školy. Vchod do Tajomnej komnaty bol uzavretý a on ani nemal metlu aby vyletel hore tunelom. S povzdychom zhromaždil svoje sily a premiestnil sa hore. Vedel že to dokáže, no napriek tomu si s úľavou vydýchol, keď sa presvedčil o tom, že žiadna časť jeho tela nechýba. Jeho mágia na tom však bola horšie. Skokom v čase sa takmer úplne vyčerpala a tú trochu mágie čo sa už stihla obnoviť práve minul... Bol úplne vyšťavený.

Vyčerpane sa usadil na zem a oprel sa o umývadlo. Mohol by zatiaľ zostať tu? Aspoň na chvíľu, kým načerpá trochu síl... Nevidel v tom žiaden problém. Na chvíľu tu posedieť, prípadne si aj trochu zdriemnuť. Kvôli Umrnčanej  Myrte sem aj tak nikto necho-

„Áaa, kto si?! A čo robíš na dievčenských záchodoch?!“ kúpeľňou sa rozľahol hlas toho najotravnejšieho z Rokfortských duchov. A to vzal Harry do úvahy aj Zloducha. Dalo mu námahu detinsky si nezapchať uši. Namiesto toho si povzdychol a tým najupokojujúcejším hlasom, ktorého bol v súčasnej dobe schopný, povedal: „Ahoj Myrta. Je mi ľúto, že som ťa tak hrubo vyrušil. Volám sa Harry. Som hrozne...unavený,“ povedal a ani sa nesnažil potlačiť zívnutie. „Prekážalo by ti, ak by som tu chvíľu zostal s tebou a odpočinul si?“

Dúfal, že nebude príliš protestovať. Skutočne nemal energiu na to, aby vymýšľal nejaký náhradný plán.

„A-ako mám vedieť, že nie si nebezpečný.“ Vyzvedal duch svojim typickým ufňukaným tónom.

„Bol by som tu, ak by som bol nebezpečný? Hrad by ma nepustil...“ zamrmlal a pritom bojoval so svojimi klipkajúcimi viečkami.

„Ale toto sú dievčenské záchody! Tu zostať nesmieš!“ Zakvílil opäť duch, ale Harry sa ho rozhodol ignorovať. Bol natoľko unavený, že by ho pri spánku nerušil ani ten hluk...

 

Spánok mu však nebol súdený. Jemu ten krik síce nevadil, ale niekomu inému áno.

„Čo sa to tu pre Salazara deje?!“ zvolal hlbokú hlas profesora Snapea. „A kto ste vy?!“

Hoci nerád, Harry bol nútený opäť otvoriť oči, len aby sa pozrel na prútik, ktorý mu mieril priamo do tváre. Pri pohľade na muža oproti sebe sa mu rýchlejšie rozbúchalo srdce.

„Potter... čo—čo tu robíš.“ Pri svojej odpovedi sa netypicky zakoktal. „Ako si sa sem dostal... Ty si predsa mŕtvi.“ takmer šepkal a krv z jeho tváre sa vytrácala.

 

Harry okamih nechápal čo sa to deje, no vzápätí si uvedomil, že si ho profesor nejako zmýlil s otcom. Čo mal teraz pre Merlina asi tak spraviť? Nemohol ho nechať veriť v to, že jeho otec zázračne ožil, ale nemohol ani povedať pravdu... alebo mohol?

„Ja, nie som ... James.“ Povedal nakoniec.

„Tak kto potom ste!“ Zvolal a znelo to skôr ako rozkaz, nie otázka. Prútik ktorý pred chvíľou poklesol k zemi mal Harry opäť pred očami.

„Ták, to bude zložité.“ Zamrmlal Harry skôr sám k sebe. Snape ho však počul a vyvolalo to na jeho tvári ešte väčšie zamračenie.

„Odpovedzte!“

„Tak fajn... ale nehovorte, že som vás nevaroval. Volám sa Harry Potter, mám sedemnásť rokov, som syn Lily a Jamesa a... kvôli svojej neuveriteľnej blbosti som sa sem dostal z budúcnosti.“

 

Snape najprv vyzeral byť zaskočený, potom podozrievavý. A nakoniec... nakoniec sa jednoducho tváril neveriacky.

„To je najväčšia kravina, akú som kedy počul. Kto ste?“

„Harry Potter, veď vám to hovorím. Prečo mi neveríte? Veď sa na mňa pozrite. Vyzerám ako otec...až na oči.“

„Prečo vám neverím? Pretože pochybujem o tom, že by si nejaký Potter dokázal priznať, že je kretén.“  Povedal pohŕdavo, no napriek tomu sa na Harryho skúmavo zahľadel. Keď potom prehovoril, znel jeho hlas menej útočne. „Tak mi teda povedzte, ako ste sa sem dostali a prečo... prečo ste sa sem vôbec dostali?“

 

„Ok, poviem vám všetko, čo budem môcť...ale, bolo by možné presunúť sa niekde inde? A úplnou náhodou... nemáte so sebou niekde vo vrecku životabudič?“ spýtal sa nádejne. Bol si vedomý toho, že sa chová trochu drzo, najmä s ohľadom na to, že muž pred ním nemá jediný dôvod k tomu aby mu veril... Ale po tom všetkom čo sa Harrymu v posledných hodinách stalo a so všetkými vedomosťami ktoré o Snapeovi mal si jednoducho nedokázal pomôcť.

„Nie nemám pre vás žiaden elixír. Ale presunúť sa môžeme. Ak hovoríte pravdu, riaditeľovu kanceláriu zrejme poznáte.“

„Nie, prosím, riaditeľ nie,“ zdesil sa Harry. „Ten starý dedko by chcel vedieť všetko čo viem a to by bolo na dlho... Nemôžeme ísť radšej ku vám? Dal by som prednosť hovoriť s vami ako čeliť riaditeľovým cukríkom a iskriacim očiam.“ Do tónu svojho hlasu dal čo najviac odporu a pre efekt sa ešte oklepal. A ako očakával, Snape sa chytil. Harry tušil, že mu zalichotilo, keď mu niekto dal prednosť pre riaditeľom.

„Tak dobre. Ideme ku mne do bytu. Pôjdete stále predo mnou a radím vám, žiadne unáhlené pohyby.“

„Iste, žiaden problém. Stále sa dá so vášho bytu dostať cez váš kabinet, alebo mám použiť dvere vedúce priamo z chodby?“ spýtal sa Harry nevinne. Následný rozzúrený pohľad mu poskytol očakávané zadosťučinenie.

***

Chodbami šli mlčky. Severus sa držal niekoľko krokov za Harrym, prútik neustále pripravený k útoku. Harry si toho bol dobre vedomý a tak sa snažil držať ruky tak, aby bolo vidieť, že v nich nič nemá. Profesorovi dôveroval a navyše vedel, že v prípade núdze sa môže spoľahnúť aj na pomoc hradu.

Kým prišli ku dverám  Snapeovho bytu, stihol si Harry všimnúť niekoľko vecí. Vonku sa už zvečerievalo. Keby mohol, nepochybne by sa na chvíľu zdržal a vychutnal si západ slnka. Rokfort a jeho pozemky považoval vždy za nádherné a teraz, keď ešte neboli poznačené vojnou to platilo dvojnásobne. Avšak netrpezlivý výraz na Snapeovej tvári ho presvedčil o tom, že podobná zastávka by bola rozhodne nežiaduca. Ďalšou udivujúcou vecou bolo, že nestretol jediného študenta. O takomto čase by sa predsa mali vracať z večere. Najradšej by sa na to spýtal, ale vedel že kým neprídu do bytu, žiadne odpovede nedostane.

 

Keď konečne prišli do Snapeových súkromných komnát, Harry sa bez rozpakov zvalil do pohodlnej pohovky, ktorá bola umiestnená neďaleko krbu. Bol tak unavený, že by najradšej okamžite zavrel oči a nechal sa unášať spánkom. K jeho smole ho však čakalo niekoľko hodín vysvetľovania. Vyčlenil spomienky, ktoré druhému mužovi ukázal, aby dokázal, že nepredstavuje žiadnu hrozbu a potom rozprával. Dokonca dostal odpoveď na otázku, prečo ešte nestretol žiadneho študenta. Buď sa on pomýlil pri zadávaní dátumu, alebo jednoducho nebol obracač až tak presný, ale vrátil sa do skoršieho dátumu ako dúfal. Ocitol sa v dobe spred prvého ročníku. Jeho jedenásťročnému ja možno práve teraz lietali sovy s oznámením o jeho prijatí na Rokfort. Mohlo by byť dôvodom toho, že sa sním Snape rozpráva práve fakt, že ho ešte nikdy nestretol?

Bolo už neskoro po polnoci, keď mu nakoniec bolo umožnené ľahnúť si na pohovku a spať. A hoci bol pekelne unavený, cítil sa sám zo sebou spokojný. Podarilo sa mu presvedčiť Snapea, aby jeho prítomnosť neoznámil riaditeľovi, dokonca mu umožnil zostať v jeho komnatách až dokým sa mágia obracača neobnovný a on sa bude môcť vrátiť späť. Dokonca mu naznačil, že by bolo prospešné zadovážiť si protijed na Naginin jed, poprípade nejaké slzy fénixa. Pri zaspávaní ho hriala nádej, že po jeho návrate by Snape ešte možno mohol žiť.

 

 Nasledujúce dva dni boli pre Harryho ako snom. Splnenou túžbou o tom, že by sa na neho Snape prestal dívať s nenávisťou a pohŕdaním. Aj napriek tomu, že sa nemohol pohnúť z niekoľkých miestností tvoriacich profesorov byt, bol so svojim súčasným stavom spokojný. 

Väčšinu času totiž strávil so Snapeom. Starší muž vyzeral byť dychtivý dozvedieť sa o ňom toho čo najviac. A Harry rozprával- hoci sa snažil o budúcnosti prezradiť čo najmenej. Čo však Harryho prekvapilo ešte viac, bol okamih keď sa profesor rozhovoril viac o sebe.

Počúval ho dychtivo a vôbec ho nevyľakalo zistenie, že jeho city sa začali meniť. Doteraz cítil iba akési pobláznenie, založené predovšetkým na fyzickej príťažlivosti a pocite vďačnosti. Avšak i za ten krátky čas sa jeho pocity začali prehlbovať.

 

Na tretí deň Harryho pobytu v minulosti ho Snape nechal po prvý krát samého. Potreboval pokračovať vo varení akéhosi elixíru a po skúsenosti z predchádzajúceho dňa, keď sa mu Harry pri varení snažil pomôcť a spôsobil zamorenie miestnosti jedovatými výparmi, ho ku kotlíkom odmietol vpustiť.

Bez Snapeovej prítomnosti sa v komnatách cítil ako v klietke. Prechádzal sa hore- dole po miestnosti, nervózny, pretože nevedel čo robiť. Doteraz na to nepomyslel, ale.... O skutočnom dôvode prečo cestoval do minulosti pravdu povedal. Povedať to nahlas, asi by sa prepadol od hanby. Avšak teraz nemal čo robiť a keď už tu raz bol, bol by to hriech nevyužiť.

 

Sledovacie kúzlo, ktoré na neho Snape použil nechal tak. Avšak alarm, ktorý mal ohlásiť jeho prípadný odchod z komnát odstránil. Potom cez seba prehodil neviditeľný plášť. Bol nesmierne rád, že si ho so sebou vzal. Nikým nevidený sa prikradol až k bytu, ktorý patril učiteľovi proti čiernej mágií. Náhle zaľutoval, že so sebou nemá aj Záškodnícku mapu. Teraz by sa mu totiž náramne hodila. Teraz musel veriť na svoje povestné šťastie. S rýchlo modlitbou a svojou chrabromilskou odvahou si odomkol dvere, vďačný za to, že stačilo jednoduché odomykacie kúzlo a vkĺzol dnu. Nehlučne za sebou zavrel a ukrytý sa začal zakrádať bytom.

Zrejme mal šťastie, pretože v byte skutočne nikto bol a vyzeralo to, že si jeho prítomnosť nevšimol. Nasledoval hlasy, ktoré ho zaviedli do spálne a tam bol svedkom tej najbizarnejšej scény svojho života.

V miestnosti bol Quirrell, čo by až tak divné nebolo, keďže sa nachádzal v jeho byte. Výnimočne na sebe nemal svoj povestný cesnakom páchnuci turban. On vlastne nemal hábit, sako, košeľu, tričko alebo akýkoľvek iný odev, ktorý by mal mať kúzelník oblečený. Mal na sebe iba župan a z toho čo mohol Harry posúdiť, nevyzeralo to, že by pod ním bola nejaká ďalšia vrstva oblečenia. Cez stoličku práve prekladal vlhkú osušku z čoho Harry usúdil, že práve prišiel zo sprchy.

 

So záujmom si ho prezeral. Vyzeral totiž úplne inak, ako si ho pamätal zo svojho prvého ročníku. Jeho pleť mala zdravý opálený odtieň a telo mal prekvapivo dobre osvalené. Úplný opak toho muža, ktorý Harryho učil. Aj Voldemortova tvár na temene profesorovej hlavy vyzerala inak. Pripomínala viac tvár Toma, ktorého videl ako spomienku v denníku, ako to prepadnuté monštrum, ktorému musel čeliť keď chránil kameň mudrcov. Harry si s prekvapením uvedomil, že tie zmeny museli spôsobiť odlivy síl a pitie krvi jednorožcov.

S myšlienok ho vytrhol až rozhovor, ktorý viedol Voldemort so svojim hostiteľom.

„-vážne nechápem, ako sa po tej dobe môžeš ešte stále hanbiť.“ Povedal Voldemort a znel jednoznačne pobavene. Nebol to však žiaden krutý sneh, na ktorý by bol Harry zvyknutý. Nie, znelo to ako... ako podpichovanie medzi kamarátmi.

„Môj pane, prosil som Vás, aby ste sa nepozerali.“ Pípol zahanbene Quirrell a jeho tvár sa zaliala sýtim rumencom.

„No vážne... Som k tebe pripútaný už druhý mesiac... za ten čas som ťa videl aj pri omnoho horších situáciách, ako je sprchovanie...“ pokračoval Voldemort ďalej a vyzeral, že si rozpaky druhého muža náramne užíva.

„Môj pane, prosím-“

„Prestaň už s tým môj pane! Už som ti raz povedal, že ma máš oslovovať Voldemort.“

„A- ale...“

„Pravidelne som svedkom toho, ako sa vyprázdňuješ... Vážne si myslím, že formálnosť už v našom prípade nie je potrebná...“

„Áno pa- ehm Voldemort. Napriek tomu... mohol by som požiadať o falošný pocit súkromia? Tie čistiace kúzla už ma vážne unavujú.“

„Ja ti nebránim v tom, aby si sa normálne okúpal... Práve naopak.“

 

Ako to Harry počúval, mal čo robiť aby nevybuchol smiechom. No vážne, koho by napadlo, že mocný Lord Voldemort niekedy riešil podobné situácie. Bolo to takmer k neuvereniu... A predsa to zodpovedalo tomu, čo sa pri poslednej bitke dozvedel.

Potreba smiechu ho prešla rýchlo. Hravý tón sa totiž zmenil. Stal sa hlbším, tichším, podmanivejším. Keď ho Harry začul, telom mu prešli zimomriavky. A navyše to čo hovoril...

„Quirinus, ty sa o seba vôbec nestaráš. Nedbáš o svoje potreby. Odkedy žijeme spolu, vôbec si sa o seba nepostaral.“

„Pane-“ zakoktal a dych sa mu pri tom prekvapením zadrhol.

„Css, už som ti vravel, že som Voldemort. Myslím, že ťa budem musieť potrestať... Ale ako? Kebyže mám svoje vlastné telo, o jednom spôsobe by som vedel. Vieš, ty vôbec nevyzeráš zle Quirinus. Za to ako nepočúvaš, by som ťa pripútal k posteli. Nahého.“ Ako hovoril, mužov dych sa stával prerývanejší. „Vyzleč sa pre mňa.“ Zapriadol Voldemort prekvapivo zmyselným hlasom, a Quirrell ho omámene poslúchol.

„To je ono. Keď by som ťa mal takto pripútaného, mohol by som začať s tvojím trestom. Začal by som bradavkami. Čo myslíš, ako rýchlo by stvrdli? Najprv by som sa s nimi hral rukami, ale potom, potom by som ich vzal do úst. Pekne, jednu po druhej.“ Pokračoval podmanivý hlas v šepkaní zvrhlostí a profesorova ruka akoby bola navádzaná tým hlasom. Keď sa potiahol za pravú bradavku, potešením slastne zavzdychal.

 

Voldemort pokračoval ďalej, ale to už Harry nepočul. So zdesením si totiž uvedomil, že sa aj on sám vzrušil a tak radšej rýchlo vzal nohy na ramená. Dúfal, že pritom nevydal žiaden hluk, ktorý by jeho prítomnosť prezradil.

Keď sa vrátil do Snapeových komnát, muž už na neho čakal. Sedel na pohovke, ruky prekrížené, na tvári podozrievaví pohľad.

„Takže Potter. KDE. SI. BOL?!“ spýtal sa naštvane. Keď však videl výraz na Harryho tvári zachmúril sa. „Stalo sa niečo?“

Harry začal vrtieť hlavou. „Nie, nie. Nenúťte ma to hovoriť.“ Dostal zo seba prosebne a pritom sa staršiemu mužovi uprene zahľadel do očí. Ten pochopil a použil Legilimenciu.

Pri pohľade na mužovu tvár si Harry pomyslel, že to možno za to stálo. Takto vykoľajeného ho v živote nevidel.

„Temný pán je na hrade,“ mrmlal si neprítomne. „Je na hrade a navádza tunajší personál k...“ Jeho výraz sa zrazu zmenil. Pozorne si Harryho pozrel. S podivným tónom skonštatoval: „Tak, vyzerá to, že si na mužov Potter.“  Harryho v okamihu zahrialo horko. No Severus pokračoval, akoby poslednú vetu ani nepovedal: „Povedz mi, vedel si, že Temný pán a Quirrell zdielajú jedno telo?“

„Uhm, na konci svojho prvého ročníka som profesora zabil.“

Severus si ho ešte raz zamyslene pozrel, no už sa k tomu viac nevracal.

 

Zvyšok dňa ubehol bez pripomienky na to, čoho bol Harry svedkom. A ďalšieho rána  bol Harry pripravený vrátiť sa späť. Predtým ako stisol spínač, ktorý ho mal vrátiť späť do doby, z ktorej prišiel musel spraviť poslednú vec.

„V svojej dobe som na to nikdy nemal dostatok odvahy. A keďže neviem, či ešte niekedy budem mať príležitosť....“

Harry pristúpil k staršiemu mužovi a pomaly sa k nemu naklonil v jasnom geste, čo má v pláne. Dával mu možnosť to zastaviť, no Snape ho len s očakávaním pozoroval. A tak Harry spojil ich pery. Bol to bozk jemný, ako dotyk pierka. Druhý už bol vrúcnejší. Okolo pásu sa mu omotali ruky, ktoré si ho pritisli bližšie. Druhé pery mu vyšli naproti v akejsi zúfalej potrebe. Avšak ešte predtým ako sa bozk prehĺbil sa Harry odtiahol, z oka mu stiekla jediná slaná kvapka.

„Zbohom... Severus.“ Šepol a stisol spínač ktorý ho poslal späť.

***

Cítil akoby padal a potom precitol. Ležal v posteli a okolo pásu ho pevne objímala niečia ruka. Harry sa spokojne zamrvil. Áno tak to bolo správne. Ruka sa vôkol neho stiahla a on bol pritlačený k telu za sebou. Keď medzi polkami pocítil pevnú erekciu, uvedomil si že je nahý. Provokačne zavrtel zadkom, čím prinútil muža za sebou zastonať.

„Ach, ty hneváš Harry,“ šepol zamatový hlas a Harry prekvapene vytreštil oči, keď si uvedomil, že patril Severusovi. Okamžite sa posadil a sledoval ho s vytreštenými očami. Severus mu nebránil len ho ostražito pozoroval.

„Je to tu opäť, však? Čo si pamätáš naposledy?“ spýtal sa trochu rezignovane.

„Cestoval som do minulosti kde som u teba niekoľko dní žil a potom som sa pomocou časovratu vrátil.“ Povedal neisto a nenápadne sa k sebe snažil pritiahnuť perinu, aby sa do nej zahalil.

„No, ty si vlastne do minulosti nikdy necestoval....“ opravil ho Severus.

„Ale áno, cestoval. A ty žiješ, niečo sa muselo zmeniť, niečo-“

„Harry, pokoj. Nechaj ma chvíľu hovoriť. Ty si do minulosti nikdy necestoval. Do minulosti cestovalo tvoje minulé ja. A áno, skutočne sa tým priebeh udalostí zmenil. Ale ty si nikdy necestoval časom. Je to zložité. Akoby bol čas špirálou. Stále plynie ďalej, hoci v určitých líniách sa prekrýva.“

„Em, Severus, nechaj to tak. Asi ti aj tak nerozumiem. Takže moje minulé ja sa vrátilo a to ovplyvnilo moje súčasné ja?“

„Presne tak.“ Zvolal hlas od dverí.

„Tom!“ zvolal Severus rozhorčene.

„No čo, prišiel som skontrolovať, prečo to vám dvom zas tak trvá. A Severus, nemusíš sa schovávať do prikrývok, nebolo by to prvý raz, čo ťa vidím nahého.“

„Tom?“ spýtal sa Harry nechápavo.

„Áno. Lord Voldemort pamätáš?“

„Tom, vieš, že keď má podobné výpadky chvíľu trvá, než si spomenie. Harry, zabudni na to, čo si myslíš, že sa stalo. Vojna sa nikdy neudiala. V prvom ročníku si bol zaradený do slizolínu. Pomohol si mi získať kameň mudrcov, priviesť Voldemorta do vlastného tela a presvedčiť ho, že svet sa dá zmeniť aj inak ako vojnou. V súčasnej dobe si jeden zo štyroch hlavných vodcov kúzelníckeho sveta.“

„Myslím, že už si spomínam. Hlavná riadiaca zložka kúzelníckeho sveta:  Tom Riddle a jeho manžel Quirinus Quirrell-Riddle a Severus Snape,“ uprel pohľad na svoju ruku, „a jeho snúbenec Harry Potter.“ Na Harryho tváril sa rozlial šťastný úsmev. Áno, jeho minulé ja spravilo dobre, keď sa hnané zvedavosťou rozhodlo cestovať do minulosti. Zabezpečil tak lepší život jemu i celému svetu.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:o)

sisi,16. 10. 2018 11:24

Jsem moc ráda, že tady byl Harry zařazen do Zmijozelu podle vůle klobouku, ne kamkoliv jinam podle vlastního přání a strachu. On je i Severus také hrozně moc statečný, ale nemá potřebu to dávat najevo, nebo se nechat oslavovat, natolik není nebelvírem, jako je moc a moc zmijozelem. Sláva zakladatelům, věděli hodně o lidech a jejich vlastnostech. Sláva naší Nyssa, spisovatelce par excelance! Díky za krásnou povídku, obdivuji ten smysl pro logiku, kterým propojila cestu časem, psychickou labilitu pana Pottera, kouzlo osobnosti profesora Raddlea, tak prostě a jednoduše. Velká poklona za takové dílko, děkuji, že jsem to mohla číst.

.....

Kilia Ice ,2. 10. 2018 21:21

Pekná a veľmi dobrá poviedka. Už som ju čítala včera na Wattpade, ale tešila som sa, že si ju prečítam opäť tu :D teším sa na ďalší tvoj výtvor ;) :D