Harry Potter Slash poviedky

„Zem volá Harryho.“ štuchol do neho jeho ryšavý kamarát. „Hmm?“ „No ja som si len myslel, že by si rád vedel, že Snape sa práve chystá odísť od stola.“ Harry prekvapene odtrhol zrak od taniera a pozrel sa k učiteľskému stolu. Skutočne, Snape práve kývol na pozdrav riaditeľke a zamieril smerom ku dverám. „Ron a to mi hovoríš až teraz?“ zvolal spanikárene Harry a ponáhľal sa preč z Veľkej siene. Rozhliadol sa po chodbe a keď ho tam nikde nevidel rozbehol sa k žalárom. Dostihol ho asi niekde na polceste. „Pán profesor!“ skríkol na neho a dúfal, že sa Snape zastaví. „Smiem vedieť prečo tu tak kričíte Potter?“ spýtal sa ho, ale v jeho hlase chýbala zvyčajná útočnosť. „Dúfal som... že by sme sa... mohli pozhovárať.“ Dostal zo seba Harry zadýchane. „Skutočne? A prečo si myslíte, že by som sa s vami chcel rozprávať?“ Po tejto otázke Harryho odhodlanie požiadať o doučovanie zakolísalo. Dobrá otázka, preč by sa so mnou mal baviť? „Pre Merlina Potter, to ste boli vždy tak neistý? Kde je ten odhodlaný mladý muž, ktorý ma bránil pred súdom?“ spýtal sa sčasti pobavene a s časti podráždene. „No neviem pane, možno zostal mimo brán školy? Alebo tam, kde ste mi nemohol strhnúť body poprípade udeliť trest.“ Odvetil mu Harry.

„Hmm dobrá poznámka, teraz by som vám mohol dať trest.“ Povedal Snape na oko zamyslene.

„A za čo by bol ten trest? Teda ak sa smiem spýtať.“

„Nuž dôvod by sa vždy našiel...napríklad za otravovanie učiteľa?“

„Čo, počkať, ja som nechcel otravovať, ja som sa vás len chcel na niečo spýtať!“

„Och Salazar ty to vidíš! To robíte naschvál? Povedzte mi pán Potter, kedy ste začali brať vážne všetko čo vám poviem? Nie, radšej mlčte a poďte so mnou.“

„A kam vlastne ideme?“ chcel vedieť Harry keď sa vydal za Snapeom.

„Ku mne. Dnes ste evidentne viac mimo ako zvyčajne a ak vy niečo potrebujete...tak v to prípade ja budem potrebovať alkohol.“

„No... ehm... To je to až tak zlé?“

„Horšie Potter! No už sme tu. Sadnite si do kresla, hneď som späť.“ Povedal a odišiel k baru kde si do pohára nalial ohnivú whisky. „Na to ani nemyslite, nezabúdajte že ste stále v škole!“ povedal keď si všimol Harryho pohľad. „Tak a teraz hovorte.“ Usadil sa do kresla naproti Harrymu a čakal čo mu povie.

 „Pane, ja... chcel by som vás poprosiť, či by ste mi dával doučovanie z elixírov. Viete, že som stým predmetom vždy bojoval. A hoci mi už v poslednej dobe idú omnoho lepšie, povedal by som, že v poslednej dobe som akosi zaostal.“

„No je pravda, že v poslednej dobe ste oslňujúce výkony nepodávali, avšak až tak úplne hrozne by som to nevidel. Na navštevovanie aurorského korzu to je dostatočné.“ Zhodnotil jeho výkon zamyslene.

„Na aurorský kurz možno, ale ja by som chcel ísť študovať za liečiteľa. A na to moje výsledky rozhodne nestačia. A mne na tom skutočne záleží pane. Prosím, pomôžte mi. Sľubujem, že sa budem snažiť.“ Harry sa tváril skutočne zúfalo. To, že chce zlepšiť svoj prospech v elixíroch kvôli ďalšiemu štúdiu bola samozrejme pravda, ale oveľa viac mu záležalo na tom, aby mohol zotrvať v spoločnosti toho muža.

„Vy a liečiteľ?“ Snapeovi začalo trhať kútikom úst, ako sa snažil nerozosmiať. „Tak to je dobré. Ako ste sa dostali k tomu nápadu? Vždy ste predsa snívali o poste aurora.“

„Ale to bolo ešte pred vojnou. Ja...mám tých bojov a vraždenia dosť. Rád by som ľuďom pomáhal inak.“ odpovedal úprimne. Potom sa uškrnul a pokračoval: „Povedal by som, že ako liečiteľ by som dokonale uspokojil svoj záchranársky komplex.“

„No to znie celkom rozumne. A teraz mi ešte vysvetlite, kde ste prišiel k názoru, že by som vám pomohol?“

„No povedal som si, že za pokus nič nedám...navyše, vy sám ste vždy hovorili, že mám viac šťastia ako je zdravé. Tak som možno dúfal, že to moje šťastie platí aj pre tento prípad?“  

Snape hľadel na ten prosebný a zároveň nádejný pohľad a napriek svoju rozhodnutiu, že sa bude chlapcovi vyhýbať vedel, že túto jeho prosbu odmietnuť nedokáže. Nie, keď sa na neho upierajú tie krásne zelené oči s tak priam zúfalou prosbou. Navyše si nechcel v budúcnosti vyčítať, že to kvôli nemu si Harry nemohol splniť svoj sen. „Tak fajn Potter, môžeme sa dohodnúť na doučovaní v utorok a štvrtok vždy o ôsmej hodine. Ale je vám dúfam jasné, že ja nič nerobím zadarmo, len tak z dobroty svojho srdca!“

„I- iste pane. Čo si predstavujete ako vhodnú kompenzáciou za váš čas?“ Po tejto otázke Harry sklonil hlavu, aby si Snape nevšimol červene, ktorá sa mu nahrnula do tváre keď si predstavil ako by mohol jeho čas vykompenzovať...

„No, na začiatok by bolo fajn, ak by ste si pre mňa vyhradili nejaký čas počas sobôt a pomohli mi s prípravou prísad. No a potom... povedzme, že budem mať u vás odloženú nejakú tu službičku... Až budem niečo potrebovať a upozorňujem, že to môže byť čokoľvek... v rámci zákona... splníte mi moje prianie. Súhlasíte?“ predložil mu svoje požiadavky. A hneď ako to povedal, uvedomil si, že už zasa porušuje svoje predsavzatie tráviť v Potterovej prítomnosti čo najmenej času.  Rovnako ako dvojzmyselne sa dala vysvetliť tá...službička. Obával sa ako na to bude reagovať Harry no tomu zjavne podtext jeho vyhlásenia ušiel, lebo na neho rozžiarene pozeral. „Samozrejme Pane, budem rád keď vám budem môcť pomôcť. Takže najbližšie doučovanie bude už tento utorok?“

„No Potter, už to tak vyzerá.“

„Vďaka pane, tak ja už teda pôjdem, pekný zvyšok večera.“ Rozlúčil sa Harry nakoniec. Keď zatváral dvere, zdalo sa mu, že začul tichý povzdych. Nezamýšľal sa nad tým a ponáhľal sa do veže, bolo treba rozhodnúť ako bude pokračovať.

***

Keď sa vrátil do veže, netrpezlivo ho čakali Ron s Hermionou. „No tak Harry, rýchlo, poď sem! Tak, ako to dopadlo?“ vyzvedala hneď Hermiona. „No ták, nechaj ho si aspoň vydýchnuť.“ Reagoval na to Ron.

Harry pomaly prišiel ku ním a sadol si vedľa nich na sedačku. Ešte chvíľu lapal po dychu než sa pustil do vyprávania. „Myslím, že prvý krok bol úspešný. Doučovanie budem mať každý utorok a štvrtok. Ale to nie je všetko. Ako nečakaný bonus pre mňa, chcel výmenou za doučovanie, že mu budem každú sobotu chodiť pomáhať pripravovať prísady. Chápete? To je ešte lepšie ako som čakal!“ rozprával im Harry nadšene. „Takže ako budeme pokračovať teraz? Pôjdeme za Malfoyom?“

„Nie som si istá, ale s tým by som možno ešte počkala... Alebo nie. Máš pravdu, pôjdeme za Malfoyom aby sme sa dohodli. Pretože ty odteraz zmeníš imidž. Zajtra je nedeľa takže pôjdeme na nákupy. Potom budeme  mať dostatok času na to aby sme Darcovi vysvetlili, čo od neho budeme potrebovať a v prípade, že bude súhlasiť tak ty Ron pošleš  bratovi správu.“

„A čo by som mal Malfoyovi povedať?“ zaujímal sa nakoniec  Harry.

„Neboj, nenecháme ťa v tom samého. Za Malfoyom pôjdeme spoločne, uvidíš, keď mu všetko vysvetlíme pomôže nám.“

***

Ďalší deň im ubehol rýchlo. Ako plnoletý študenti, ktorý navyše navštevovali školu dobrovoľne mali možnosť ju počas víkendov opustiť. Jediným pravidlom bolo aby sa vrátili už pred večerou. Na nákupy sa vydali hneď po raňajkách. Najprv zamierili do Rokvillu, ale tam sa nezdržali príliš dlho. Z dedinky sa premiestnili na Šikmú uličku, kde navštívili obchod madam Malkinovej.  Harry dal na rady priateľov a nechal si na mieru ušiť niekoľko košieľ, kožených nohavíc a nakoniec pridal aj nové hábity. S majiteľkou obchodu sa dohodol, že si veci vyzdvihne o niekoľko hodín. Potom vyrazili do muklovského Londýnu a tam pokračovali v nákupoch. Keď už mali nakúpené oblečenie a dokonca aj nejaké doplnky v podobe hodiniek usadili sa v malej krčme s objednávkou piva. Nenápadne okolo seba použili kúzlo pre súkromie a ponorili sa do konverzácie. Hermiona počúvala kamarátov ako sa rozprávajú o metlobale a pri tom pozorovala Harryho. Nakoniec zamyslene povedala: „Vieš Harry, rozmýšľala som nad tým, prečo si si ešte nedal napraviť zrak? Tie okuliare sú hrozne nepraktické... navyše dávajú tvojej tvári detský výraz.“ Harry sa na ňu zarazene pozeral. Nad tým sa nikdy nezamýšľal, okuliare bral ako samozrejmosť, ale keď už to teraz spomenula, iste by bolo jednoduchšie, keby ich nemusel nosiť. „Ehm Hermi  ako a kde by som si mohol dať napraviť zrak?“

„No keď si pôjdeš do Šikmej vyzdvihnúť oblečenie, mohli by sme navštíviť čaromedika, ktorý tam má vlastnú lekáreň. Čo som počula má veľmi dobrú reputáciu. Pôjdeme tam a spýtame sa ho či má elixír na úpravu zraku. Nie je to nič zložité.“

„Za pokus to rozhodne stojí. Ale asi by sme si mali trochu pohnúť, za chvíľu sa už budú obchody zatvárať.“ Skonštatoval Harry, keď sa pozrel na čas.

„No tak teda poďme! Na čo strácame čas?“ zvolal Ron, keď dopil svoje pivo.

„Vieš Ron, rozmýšľala som, že by sme šli teraz do Šikmej len ja s Harrym. Od teba potrebujem aby si sa vrátil do školy. Skús nájsť Malfoya a dohodni sním stretnutie. Ideálne hneď po večeri v Núdzovej miestnosti.“  Povedala rozhodne Hermiona. Ron súhlasil, nie že by mal inú možnosť. Za odmenu si od svojej priateľky vyslúžil rýchlu pusu , ale potom už bol priam vyhnaný späť do školy. Harry s Hermionou pokračovali do Šikmej presne tak ako sa dohodli. U madam Malkinovej vyzdvihli oblečenie, ktoré bolo v špičkovej kvalite a Harrymu perfektne padlo a potom sa vydali hľadať lekáreň. Netrvalo to dlho a čaromedik už na Harryho používal diagnostické kúzla. Keď skončil pozrel si výsledky a nakoniec vytiahol fľaštičku s akýmsi čírim elixírom. Kvapol jednu kvapku do každého oka a preniesol kúzlo Oculorum Reparo!

Harryho oči začali štípať a slziť, ale ako rýchlo bolesť prišla tak aj odišla. Zrak, ktorý bol bez okuliarov len veľmi zahmlený sa začal pomaly zaostrovať. „Tak pán Potter, ste spokojný?“ spýtal sa ho medik, ktorý u kontroloval zrak. „ Áno to je super, teraz vidím dokonca o niečo lepšie ako s okuliarmi!“ Nadšený Harry ešte zaplatil za ošetrenie a vyšiel na ulicu. Odtiaľ sa spolu s Hermionou premiestnili späť do Rokvillu odkiaľ šli peši späť do školy. Harry celou cestou späť ďakoval svojej kamarátke za to, že mala tak úžasný nápad.

Do školy sa vrátili presne v stanovenom čase. Harry vybehol do veže aby si odložil svoj nákup a pri tej príležitosti zničil všetko staré oblečenie po bratrancovi, ktoré až do teraz používal. Obliekol sa do novokúpeného oblečenia. Zvolil nenápadný tmavozelený sveter a dobre padnúce kožené nohavice. Rýchlo sa skontroloval v zrkadle a potom sa spokojný vydal do Veľkej siene na večeru. V spoločenskej miestnosti sa ku nemu pridala aj Hermiona, ktorá jeho nový vzhľad schválila oceňujúcim pohľadom. „Dobrý výber Harry, nič príliš vyzývavé, no napriek tomu zaujmeš pozornosť.“

Keď prišli do Veľkej siene vyhľadali Rona, ktorý ich tam mal podľa dohody čakať. Ich príchod postrehlo len pár ľudí, ktorí si začali Harryho nový vzhľad zaujato prezerať. Niekoľko zalapaní po dychu od starších dievčat a šepot ktorí sa od nich začal šíriť upútal aj zvyšok študentov. Všetky oči v sieni sa čoskoro upínali na Harryho, ktorý sa snažil novonadobudnutú pozornosť ignorovať. Vyrovnane sa blížil k Ronovi, ktorý sa na neho pobavene škeril. „No kamoško, ty rozhodne vieš ako upútať pozornosť! Obávam sa, že teraz budeš mať na svedomí množstvo zlomených dievčenských sŕdc!“ prihovoril sa mu po tom ako sa usadil vedľa neho. „Ešte šťastie, že si si neobliekol nič z tých výraznejších kúskov. Už takto sa tu z teba všetkým zastavil dych...“

„Hej Ron! Prosím prestaň už s tým! Prosím.“ Snažil sa ho zastaviť červenajúci sa Harry. „V tomto má Ron pravdu,“ zasmiala sa Hermiona. „keď som ťa videla vo veži takmer som ľutovala, že tvoju pozornosť si už ukoristil niekto iný.“ Povzdychla si naoko skrúšene.

 „Počkať to ako myslíš! Obávam sa, že tvoja pozornosť by sa mala upínať len na mňa.“   

„No neviem Ron, len sa pozri. Harry nám tu vyrástol do krásy a cez tie hábity ktoré stále nosil sme si to ani nemali ako všimnúť...“ pokračovala Hermiona ďalej odpovedajúc na Ronovo hrané pobúrenie. Milovala, keď mohla svojho priateľa provokovať. Ron si túto konverzáciu užíval rovnako, najmä keď videl aké rozpaky tým u Harryho vyvolali. Nakoniec sa nad svojim čiernovlasým kamarátom zľutoval a odvrátil rozhovor iným smerom.

„No veď len počkaj Hermi, večer ti ukážem prečo by si sa mala zaujímať len o mňa... Ale teraz stojí za zmienku, že Harry nezaujal len študentov. Pozrite sa k učiteľskému stolu.“ Táto veta prinútila Harryho aby sa pozrel naznačeným smerom. Vyhľadal tam tú jedinú osobu, ktorá mu už niekoľko mesiacov kradla spánok. Snape ho skutočne uprene pozoroval. Jeho výraz bol rozhodne oceňujúci. Keď si profesor všimol, že sa na neho Harry pozerá na pár sekúnd sa mu pozrel do očí no potom svoj pohľad rýchlo odvrátil. Táto krátka chvíľa stačila na to aby sa jeho nálada zvýšila na maximum. Zo zasnenia ho vytrhla až Hermionina otázka:  „Tak Ron, podarilo sa ti odchytiť Malfoya a dohodnúť sním tú schôdzku?“

„Uhm, hej.“ Odpovedal opýtaný s plnými ústami. „Hneď po večeri v Núdzovej miestnosti.“

„Tak to aby sme už pomaly šli, lebo on práve odchádza.“ Skonštatoval Harry, keď uvidel ako sa blondiak vstáva od stola. „A-ale, ja som ešte nedojedol!“ zvolal Ron zdesene. Hermiona však jeho námietky ignorovala, vstala a Rona ťahala za sebou. Harry sa nad tým len krátko zasmial, ale potom sa už ponáhľal na siedme poschodie. Zastavil sa pri gobelíne Barnabáša Bláznivého a počkal kým ho jeho kamaráti dobehnú. Potom čo tri razy prešiel popri stene sa mu zjavili dvere do ktorých okamžite vstúpil. Miestnosť bola malá, ale útulná. Nachádzali sa v nej štyri kreslá a malý stolík. V pozadí bol malý krb v ktorom plápolal oheň. Jedno z kresiel bolo obsadené blonďavým kúzelníkom.

„Malfoy,“ kývol mu Harry na pozdrav. „Potter,  Weasley, Grangerová... tak bol by som rád, ak by ste mi vysvetlili k čomu slúži toto stretnutie?“ 

„Mal- ehm... Draco ja... chcel by som sa ťa požiadať o pomoc,“ začal opatrne Harry.

„To je podarené, naše Zlaté Trio si s niečím nevie rady a tak vyhľadalo pomoc podradného slizolínčana!“ zareagoval blondiak sarkasticky avšak zvyčajná bojovnosť sa u neho od vojny neobjavovala. „A prečo si myslíte, že by som ti mal pomôcť?“

„No napríklad preto, že mi to tak trochu dlžíš?“ nadhodil Harry odhodlane.

„Prosím ťa a za čo?“

„Napadá ma hneď niekoľko možností. Spomínam si, že môj príhovor bol kľúčoví pri tvojom súde. Rovnako ak tvoj otec bol prepustený len preto, že som na seba za neho prevzal zodpovednosť. V prospech vašej rodiny som využil značné množstvo vplyvu, ktoré som získal ako Chlapec-ktorý-zabil-toho-koho-meno-sa-nevyslovuje.“ Harryho hlas bol rovnako povýšenecký ako ten Dracov.

„Ale ak si správne spomínam, otec sa ti za to odvďačil pri tom ako ti pomáhal plne oslobodiť Snapea. Navyše ty sám si uznal, že minimálne po návrate Temného pána konal môj otec len tak, aby ochránil nás a nie z vlastného presvedčenia!“

„To priznávam a práve to vedomie ma donútilo sa za vás prihovoriť. Rovnako som vďačný tvojmu otcovi za pomoc. Napriek tomu mi vďačíte za veľa a malá pomoc ti neublíži.“ Teraz už znel Harry trochu zmierlivo. Nechcel sa hádať, preto sem predsa neprišiel a chlapcovu pomoc potreboval. Keď sa na neho však pozrel videl, že ho ešte stále nepresvedčil. Na pomoc sa mu znenazdajky vydal Ron. „Vieš Draco, Harry je ako súčasť našej rodiny. Obzvlášť Charlie ho berie ako brata ktorého je potreba neustále chrániť, lebo si vytrpel viac ako by bolo správne... Mám taký pocit, že by nebol veľmi nadšený keby sa dozvedel, že si mu odmietol pomôcť. On má o tebe totiž celkom vysokú mienku...“ Ron to povedal nenútene konverzačným tónom, ale tie slová boli pre Draca ako blesk z neba. Bojovnosť a neochota sa vytratila a pri pomyslení, že by tým zapôsobil na svojho priateľa sa zatváril nadšene. Keď si svoju chybu uvedomil nasadil na svoju tvár masku nezáujmu a znudeným tónom povedal: „Fajn, tak teda čo potrebuješ?“

„Ja, chcel by som z-zbaliť  Snapea a potreboval by som pri tom tvoju pomoc.“ Dostal zo seba koktajúci Harry.

„Čo-čože? Tak to bolo dobré Potter. A- ako ťa to u Salazara napadlo?“  zaujímal sa Draco po tom, ako pominul prvotný záchvat smiechu.

„Ale ja to myslím vážne.“ Hlesol nešťastne. Keď videl stále pretrvávajúci pobavený a nedôverčivý pohľad na Slizolínčanovej tvári obrátil sa s prosbou o pomoc na Hermionu. „Harry, myslím že bude najlepšie keď začneš úplne od začiatku.“

A tak sa Harry pustil do vyprávania. V skratke Dracovi popísal, ako sa jeho a Snapeov vzájomný vzťah upokojoval. Čo sa stalo pri tom ako oslavovali víťazstvo na súde. Harry mu vysvetli, že po tom ako sa ho Snape pokúsil pobozkať bol vydesený a utiekol, ale donútilo ho to o všetkom premýšľať. Nakoniec usúdil, že by mu vzťah s mužom až tak nevadil a čím ďalej tým viac začal uvažovať o profesorovi elixírov. Nakoniec mu v skratke popísal čo sa stalo, keď sa vkradol do Snapeových komnát, hoci detaily vynechal. Zhrnul mu profesorove vyhlásenie, že jeho záujem o Harryho je nesprávny a tak sa musí svoj záujem pochovať. Dracove prvotné pobavenie sa postupne vytratilo a nahradil ho záujem. Keď Harry ukončil svoje rozprávanie, bol úprimne zvedavý, akú pomoc by od neho chrabromilčan potreboval. „No tak to  bol zaujímavý príbeh. Ale ako fakt Potter, Severus? Som si o tebe myslel, že budeš mať lepší vkus...No ale to je čisto tvoja vec... Ako by si si teda predstavoval moju pomoc?“

„Ehm, totiž... mysleli sme, že by bolo u Snapea potreba upútať trocha pozornosti, na čom sme už začali pracovať, a potom vzbudiť... žiarlivosť. A v tom by si mohol pomôcť ty. Chcel som ťa požiadať, či by si... bol ochotný predstierať, že si môj... priateľ.“ Vykoktal nakoniec Harry svoju požiadavku. Draco na neho zostal len zarazene pozerať. „Čo- čo blázniš? A- ako by si si to celé...predstavoval?“ zvolal zdesene. Tu sa do rozhovoru znova pridala aj Hermiona. „No myslela som, že by nebolo treba nič radikálne. Stačilo by aby ste sa spolu ukázali na verejnosti, jedli pri jednom stole... možno držali za ruky, čas od času letmá pusa.“

„A vy si myslíte, že to bude stačiť, aby dostal Severusa?“ zaujímal sa Draco pochybovačne.

„Nie, nie sme až tak hlúpy ako si myslíš... Harry si bol včera dohodnúť u Snapea doučovanie. Takže sním bude sám každý utorok a štvrtok. Navyše si Snape sám určil ako kompenzáciu svojho času, že mu bude Harry v sobotu pomáhať s prípravou prísad. To je dostatok času nato, aby naviazali rozhovor. My už predsa vieme, že on má o Harryho záujem, len to chce potlačiť. Tým, že bude s Harrym sám niekoľko dní v týždni mu jeho snahu znemožníme. To, že by Harryho videl v tvojej spoločnosti by nám v jeho citovom rozpoložení pomohlo. Navyše... o Harrym doteraz všetci zmýšľali ako o heterosexuálovi a takto tie domnienky vyvrátime.“  Tentoraz sa ujal slova Ron.

Draco vyzeral, že o všetkom premýšľa no zrazu sa začal tváriť odmietavo. „No váš plán znie zaujímavo, ale ja vám nemôžem pomôcť. Nájdite si niekoho iného na to vaše divadlo. Ja mám Charlieho a odmietam o neho prísť. Táto novina by sa ihneď dostala na verejnosť a ako by som mu to vysvetľoval? A toto by malo trápiť aj teba Weasley, ide predsa o tvojho brata.“

„Ja... pôvodne som mal námietky, ale... keď som Charliemu napísal list a všetko mu vysvetlil, nič nenamietal...ako som povedal, Harry je pre neho ako brat. V tomto mi ver.“

„A si si tým istý?“ chcel sa uistiť. Keď mu Ron znovu súhlasne prikývol, začal si pozorne obzerať Harryho. „Fajn, pomôžem ti, ale mám to u teba.“ Ešte raz si obzrel Harryho a nakoniec oceňujúco  skonštatoval: „Ale musím povedať, že vzbudzovanie pozornosti ti vyšlo dokonale. Tá zmena vzhľadu ti prospela. Bez tých hlúpych okuliarov vyzeráš mužnejšie a... sebavedomejšie. Myslím že budeme tvoriť krásny pár.“ Zdvihol sa z kresla a sebavedome vykročil ku dverám. Tam sa zastavil a ešte s úškrnom dodal: „Ráno ťa počkám pred vstupom do Veľkej sien, myslím, že by sme mohli raňajkovať spoločne miláčik.“ Mrkol na neho a už ho nebolo.

„No to dopadlo dobre, nie?“ prehodila Hermiona, keď sa prebrala z omráčenia ktoré spôsobili Dracove posledné vety.

„Ehm, asi hej...takže divadlo začína. Toto ešte bude zaujímavé. Čo myslíte, ako rýchlo o tom bude písať Veštec?“ zaujímal sa Harry trocha skrúšene. „Večerné číslo, môžeme sa staviť.“ Vyhlásil Ron bez zaváhania. Harry s Hermionou niečo súhlasne zamrmlali. Potom sa bez slova zdvihli sa odišli do veže. Celodenné nákupy a večerný rozhovor ich všetkých vyčerpal a tak netrvalo dlho a už unavene ležali každý vo svojej posteli.