Choď na obsah Choď na menu
 


19.Kapitola

7. 1. 2018

„Dobrý deň profesor, sme radi že sme vás mohli opäť stretnúť!“ 

Severus neveriaco pozeral na deti, ktoré ku nim s nadšením bežali. Je to možné? Ani nedúfal že by ich opäť stretol. Nie po Harryho reakcií... Dobre, ak by mal byť úprimný, nebola pravda, že by v to nedúfal. Od chvíle kedy sa o nich dozvedel neuvažoval o ničom inom. Snažil sa odhadnúť šance, že by mu Harry odpustil a dovolil mu opäť ich vidieť. A rozmýšľal aj o tom, ako by to zariadil, keby mu Harry neodpustil. Ale teraz boli tu, s nadšeným výrazom na tvári. Ako je to možné? Čo sa to deje? Je možné, ž by mu Harry skutočne odpustil? Tak skoro? Povedal im pravdu? Prečo inak by boli tak nadšené a bežali práve za ním...

„Dobrý deň aj vám,“ odpovedal stále trochu zamyslene, keď sa deti postavili vedľa neho. „Kde je váš otec?“

„Och ocko je asi ešte doma.“ Odpovedal mu Albus nezaujato.

„A ako ste sa sem dostali? Prišli ste krbom? A kedy príde on?“ zaujíma sa Severu ihneď a len ťažko skrýval svoje nadšenie.

„Prišli sme s krstným, pane. Ale kedy príde otec skutočne netuším. Má dnes poslednú hodinu predtým, ako bude skladať svoje skúšky z liečiteľstva.“  zodpovedala Lily poctivo všetky otázky. Následne si slovo opäť prevzal Albus: „Mali sme ísť dnes na celý deň k tete Hermione a ujovi Ronovi. Ale našťastie prišiel krstný Draco a zavolal nás sem. Nemohli sme si nechať ujsť takú príležitosť. Liahnutie dráčat! To bude bomba! Vy ste už ste niekedy videli niečo podobné, pane?“

Severus so skrytým pobavením sledoval, ako sa deti striedajú v tom ako hovoria. Veľmi dobre si pamätal na to, ako mu neraz išlo na nervy, keď tak hovorili Weasleyovské dvojčatá. Bol to snáď nejaký spoločný znak všetkých dvojičiek? Jeho pobavenie však vyprchalo v okamihu, keď Albus dohovoril. Iste, draky... Doľahla na neho realita a jeho nádej sa opäť rozplynula tak rýchlo ako sa objavila. Hlupák! hovoril si... Prišli sa sem pozrieť na draky, ani nevedeli že tu budem. Samozrejme že boli tak nadšené, ktoré dieťa by nebolo? Skutočne som sa nechal tak jednoducho zaslepiť vlastnými snami? Kedy som sa tak zmenil?  Nadával si v duchu. Zo zamyslenia ho prebral Albus svojim neistým: „Pane?“. Vtedy si uvedomil, že sa ho chlapec na niečo pýtal a bolo by správne, keby mu odpovedal.

„Či som už videl ako sa liahne drak? Nie, ešte som to šťastie nemal. Preto som dnes tu. Nemohol som si nechať ujsť takúto príležitosť.“ Odpovedal popravde Severus.

 

„Eh, prezraďte mi, čítali ste už knihu o elixíroch, ktorú som daroval Scorpiusovi? Pretože ak si pamätám správne, vraveli ste, že ste veľmi talentovaný.“ Spýtal sa ich pre nedostatok iných nápadov. Je toho tak veľa, čo by o nich rád vedel, ale ako sa ich spýtať tak, aby to nebolo podozrivé?

„Nie pane. Viete, Scorp sa rozhodol, že tú knihu nepožičia nikomu. Teda nie skôr ako si vyskúša všetko čo je v nej napísané.“ Posťažovala sa Lily. Severus na nej videl, že horí túžbou si ju sama čo najskôr prečítať. A jej brat vyzeral podobne.

„Hmm, možno by som mohol dať aj vám vlastnú... Písal som ju síce predovšetkým pre Scorpiusa, ale keď ste také talenty ako mi vravíte, mal by som vaše znalosti podporiť, však?“ povedal a tváril sa, že o tom uvažuje. Odpoveďou mu boli dve nadšené uistenia, že oni sú pre tú knihu tí praví. Sľúbil im, že keď príde domov tak im ju pošle.

„Vďaka pane. Obaja si to veľmi ceníme. Ale, ehm...mohli by ste tú knihu prosím poslať krstnému? On nám ju potom prinesie.“ Poprosila ho Lily. Netušil síce, prečo chcela aby knihu neposlal priamo im, ale bol jej za tú prosbu vďačný. Aj tak by ju nemohol poslať ku nim domov, pretože nevedel adresu a aj keby ju vedel, pochyboval, že by im ju Harry nechal. Takto si aspoň nebude musieť vymýšľať výhovorky. Jeho dcéra to vyriešila za neho.... Odhodlaný dozvedieť sa o svojich deťoch čo najviac, nadviazal na rozhovor skôr ako by ich pozornosť mohli upútať draky:

 

„Tak, prezraďte mi,“ prezrel si ich skúmavo, „čo mimo elixírov vás ešte baví?“

„Metlobal!“ skríkol Albus nadšene. „Viete, aj v  tom je náš ocko výborný.“

„Iste metlobal...“ zamumlala aj Lily, ale Severusovi sa zdalo, že je akási nahnevaná. Prečo? Žeby nezdedila Harryho talent a teraz závidí svojmu bratovi? Možno, pretože videl ako sa Albus chichoce.

„To neznelo veľmi nadšene,“ poznamenal.

„Viete pane, to je všetko jej chyba!“ povedal trochu škodoradostne Albus. „Ona je na metle výborná. Lepšia ako ja,“ priznal trochu neochotne, „ale sama si zapríčinila, že nemôže lietať. Takže teraz je urazená pri akejkoľvek zmienke o metlobale.“

„Skutočne? A čo také sa stalo?“ spýtal sa so záujmom Severus.

„Nič nie je moja chyba!“ zvolala Lily nahnevane, ale zahanbene sa červenala, čo jej vinu jasne dosvedčovalo. Nech už sa jednalo o čokoľvek.

„Ale je Lily, priznaj si to. Keby nie si tak tvrdohlavá, tak ti ten zákaz otec už dávno zruší.“ Dohováral jej Albus. Keď si všimol Severusovho zaujatého výrazu pustil sa do vysvetľovania. „Viete, ako som už povedal, Lily je na metle výborná. Otec nám často dovolil sním lietať a hneď ako sme boli dostatočne starý, kúpil nám cvičné metly. Avšak Lily to na cvičnej metle nebaví. Teda, nie že by som si aj ja rád nezalietal na normálnej metle ale... keď lietame aj so Scorpiom a ostatnými kamarátmi je to zábava... Ale to som trochu odbočil. Proste, Lily sa rozhodla, že si zalieta na normálnej metle a tak presvedčila ocka, aby nám to na narodeniny dovolil. Všetko bolo super, až do okamihu, keď sme ďalší deň chceli ísť opäť lietať. Samozrejme nás vôbec nelákalo opäť použiť cvičné metly. Boli sme poprosiť ocka, či by sme si nemohli požičať niektoré zo starších metiel, ale ocko nemal čas na nás dávať pozor a tak nám to zakázal. No a vtedy sa Lily nahnevala a povedala, že ona už na cvičnú metlu nenasadne. Potom sa s ockom pohádali až tak, že ocko použil nejaké kúzlo, ktoré spôsobí, že Lily žiadna cvičná metla nefunguje. Ocko povedal, že to tak zostane, dokým sa neospravedlní. No lenže Lily si svoju vinu priznať nechce. Je hrozne tvrdohlavá. A tak už niekoľko mesiacov nelietala.“

 

Vysvetlil Albus celý príbeh. Znel pritom podivne rezignovane. Severus si nemohol pomôcť, ale pobavene sa usmieval. Všimol si, že tvár jeho dcéry je hanbou sfarbená do červena, no ak tak sa tvári vzdorovito. Tvrdohlavosť bola vlastnosť, ktorou oplýval on aj Harry. Len ťažko by našli tvrdohlavejšieho človeka ako sú oni dvaja...hoci, ako sa pozeral na Lily, možno by až tak dlho hľadať nebolo treba...

 

„Aha pozrite! Už sa tam niečo deje!“ ozval sa zrazu nadšený hlas od ohrady. Severus usúdil, že to bol Scorpius. Deti sa tiež prekvapene otočili a vyzerali trochu zahanbene. Prešli tých pár krokov čo ich delilo od ohrady a s previnilým výrazom sa šli pozdraviť s Luciusom, Charliem a Scorpiom. Skutočne, uvedomil si Severus, len čo sem prišli, začali sa so mnou rozprávať. Všetkých ostatných ignorovali. Prekvapilo ho, ako veľmi ho to zistenie potešilo.

„Páčiš sa im.“ Ozvalo sa za nim odrazu.

„A som za to veľmi rád... Harry netuší, že som tu. Je to tak Draco?“

„Nie, nevie...ale neboj. Myslím už je pripravený ti odpustiť. A teraz bež a uži si čas, ktorý zatiaľ máte.“

„Vďaka Draco...za všetko čo si pre mňa v tomto ohľade spravil.“

„Nemáš zač... ber to ako poďakovanie za to, ako si pred rokmi presvedčil otca, že Charlie je pre mňa ten pravý.“ Zasmial sa Draco a opäť popohnal Severusa za deťmi. Ten sa nedal viac povzbudzovať. Chcel si ten čas užiť. Kým prišiel k ohrade, zobral zo zeme zopár kamienkov a premenil ich na ďalekohľady.

„Tu máte,“ podal ich s úsmevom deťom, „s týmto budete vidieť lepšie.“ Deti si ďalekohľady nadšene vzali a začali skúmať čo sa deje v dračom hniezde, ktoré bolo niekoľko desiatok metrov od nich. Severus tam len stál, vedomí si prihlúpleho úsmevu na svojej tvári. Ale nemohol inak. Bol tu, so svojimi deťmi. Nedokázal od nich odtrhnúť pohľad až do chvíle, kedy ucítil mágiu novo prichádzajúcej osoby. Harryho mágiu by poznal aj v spánku. Otočil sa a uvidel ho. Stál tam a snažil sa zbaviť Luciusa a Charlieho, ktorý ho  pevne držali. Obaja muži sa mu zjavne snažili zabrániť v tom, aby sa rozbehol k deťom a dostal ich od  Severusa. Potom mu však Draco niečo povedal a Harry sa prestal vzpierať.  Nakoniec prikývol a tak ho Lucius s Charliem pustili a trochu sa vzdialili. Harry si povzdychol a uprel svoj pohľad na Severusa.

 

Severus vedel, že toto je jedna z chvíľ, kedy sa rozhoduje o všetkom. Vykašľal sa na masku, za ktorou väčšinu času skrýval svoje emócie, a s úprimnou prosbou opätoval Harryho pohľad. Nakoniec to bol mladší z mužov ktorý ako prvý sklopil pohľad k zemi. Severus si však nebol istý, či to bol súhlas alebo prostá rezignácia. Avšak rozhodnutý nič viac už nepokaziť, odhodlal sa k tomu aby prišiel za Harrym.

„Prosím, dovoľ mi to.“ Zašepkal zúfalo. „Sľubujem, že im nič nepoviem. Nespravím nič čo by im mohlo ublížiť. Ale prosím, prosím nenúť ma, aby som o ne prišiel teraz, keď som ich našiel.“

„Ja... dobre. Asi máš pravdu... zaslúžia si aj druhého otca... Bež za nimi Sev.“ dostal zo seba nakoniec Harry. Severus chcel ešte niečo povedať, uistiť ho, že všetko bude v poriadku....ale nemohol, pretože si všimol slzy ktorá sa skotúľala po Harryho líci.

„Ďakujem.“ Šepol nakoniec, premáhajúc svoje dojatie.  Prvý krok k uzmiereniu podnikol a Harry mu vyšiel v ústrety. Dovolil mu, aby tu s nimi zostať, za čo mu bol nesmierne vďačný! Rád by si pohovoril aj s mladým Chrabromilčanom, ale videl, že Harry teraz nebol v stave, aby mu dokázal čeliť. Najprv ho nechá, aby si zvykol na myšlienku, že sa mu opäť priplietol do života. A potom... potom spraví všetko pre to, aby z nich bola rodina ako sa patrí.

 

S posledným vďačným pohľadom sa otočil od Harryho a radšej sa vrátil k deťom. Tie boli natoľko zaujaté divadlom, ktoré sa pred nimi práve odohrávalo, že si jeho neprítomnosť ani nevšimli. Trochu vyplašene si uvedomil, že Albus v snahe dosiahnuť čo najlepší výhľad vyliezol na ohradu, ktorá ich chránila pred drakmi. Bol pripravený mu od srdca vynadať, avšak všimol si, že žiaden ďalší dospelý sa neznepokojuje. Na pomoc mu prišiel Lucius s vysvetlením: „Žiadnu paniku, starý priateľu. Tá ohrada je zabezpečená hromadou ochranných kúzel. Tie drak o nás prakticky ani nevedia. Ich pozornosť by upútalo až to, keby sme vstúpili priamo na zem v ich teritóriu. Kým stojí Albus iba na ohrade, je v bezpečí... a ochrany mu nedovolia tú ohradu preliezť.“

.  „To rád počujem,“ vydýchol si Severus. A hoci nerád, presunul svoj pohľad z detí na Luciusa. Venoval mu posmešný úškrn a poznamenal: „Vieš, toho starého priateľa by som si vyprosil. Ak ma pamäť neklame, z nás dvoch si ty ten starší.“

„Iste, je to možné... Napriek tomu som to ja, kto vyzerá lepšie,“ vrátil mu s ľahkosťou jeho podpichnutie Lucius.

„Iste... svoje najlepšie roky som strávil zavretý v žalároch za niečo, čo som v skutočnosti ani nespravil...“ Zamumlal Severus skôr sám pre seba, avšak Lucius ho začul. Na tvári sa mu usadil smutný výraz. „Prepáč mi to. Mali sme niečo spraviť už skôr. Trvalo nám dlho, kým sme sa odhodlali... kým sme prestali dúfať, že by ste si to ty a Harry vyrozprávali sami. Avšak, všetci sme hrubo podcenili vašu tvrdohlavosť.“

„Z ničoho ťa neobviňujem,“ povzdychol si Severus. Potom sa však uškrnul a v snahe odľahčiť situáciu povedal: „Ale to ospravedlnenie by som poprosil písomne, už dlho som nepočul Malfoya, ako sa ospravedlňuje.“

„Neboj sa, keby sa na to niekto pýtal, rozhodne by som to poprel.“ Uistil ho Lucius. „Severus, kamarát...tak mi teraz prezraď, čo plánuješ- Pre Merlina, Albus!“ zmenil svoju vetu na vystrašený výkrik, keď presunul svoj pohľad na dianie pri ohrade. Jeho krik zburcoval pozornosť aj zvyšku dospelých.

 

Albus  napriek tomu, že by to podľa Luciusovych slov malo byť nemožné preliezol ohradu, a teraz sedel učupený na zemi kde zo zeme zdvíhal spadnutý ďalekohľad. A aby to nebolo samo o sebe zlé, všimol si Severus  dieru na nohaviciach, ktorej okraje sa nebadateľne zafarbovali krvou. V prvom momente sa chcel pridať k všeobecnému kriku a volaniu na chlapca, aby sa okamžite vrátil, no potom zaregistroval pohyb v ohrade. K Albusovi sa blížil drak- zrejme partner hniezdiacej  samice- pripravený chrániť svoje teritórium. Viac už nečakal. Jeho reflexy, z vojny vycvičené na maximum sa ukázali stále spoľahlivé. V rýchlosti vytiahol prútik a rozbehol sa k ohrade, svojou mágiou prebúral ochrany a vrhol sa medzi chlapca a útočiaceho draka.

 

Práve v čas. Ani nestihol poriadne zareagovať a už mu do ruky vystrelila ostrá bolesť v miestach, kde ju preťali dračie tesáky. „Padaj za ohradu!“ zavrčal na vystrašeného Albusa, premáhajúc svoju bolesť. V zdravej ruke pevne stisol svoj prútik a zamieril ním na draka. Sústredil všetku svoju mágiu a vyslal omračujúce zaklínadlo. Účinnosť svojho konania si už však overiť nestihol, pretože sa v bezvedomí prepadol do temnoty.

***

Harry zavolal Hermione ihneď po tom, čo si Draco odviedol deti ku nim na panstvo. Po krátkom rozhovore s Hermionou ku ktorému sa nakoniec pridal aj Ron sa musel ponáhľať, aby stihol svoju hodinu. Našťastie prišiel načas a tak sa ihneď pustil do pripraveného cvičenia. Bola to teoretická úloha na identifikáciu a rozoznávanie zranení- či sa jednalo o jed alebo zranenie spôsobené čiernou mágiou. To bol jeho obor, terény liečiteľ špecializovaný na jedy a čiernu mágiu.  K jeho spokojnosti mu cvičenie nerobilo žiadne problémy a tak bol už po hodine pripravený prejsť na praktickú časť. Čakala ho simulovaná krajina plná rôznych prekážok či skrytých nepriateľov, v ktorej musel nájsť obeť a zachrániť ju. Vďaka tomu by mal byť pripravený správne reagovať aj za stresových situácií.

 

K Harryho nespokojnosti však k praktickému cvičeniu však nedošlo, pretože jeho učiteľ bol odvolaný k akémusi vážnemu prípadu a tak bola hodina zrušená. Harrymu to bolo skutočne ľúto, praktické cvičenia mal rád a skutočne si ho chcel ešte pred skúškou posledný krát vyskúšať, ale musel sa zmieriť s tým, že tentoraz má proste smolu. Na druhú stranu si však uvedomil, že môže ísť k Malfoyovcom a stráviť zvyšok dňa s deťmi, takže sa jeho nálada značne zlepšila. Už pomerne dobre naladený sa premiestnil na Malfoy Manor a vydal sa k zadným častiam rozsiahlych pozemkov. Vedel že práve tam, pri dračích ohradách všetkých nájde.

 

Sám nevedel opísať, aké veľké bolo jeho prekvapenie, keď medzi všetkými tými ľuďmi uvidel aj Severusa. Stačil okamih a bol pripravený rozbehnúť sa tam, schytiť deti a ujsť s nimi tak ako aj v deň Scorpiusovych narodenín. V tom mu však zabránila dvojica rúk, ktoré ho pevne držali na mieste. Zúfalo sa snažil vymaniť z Luciusovho a Charlieho zovretia a pritom pohľadom prepaľoval muža, ktorý ho už zas tak veľmi rozrušil. Ak by mal byť úprimný, Draca ktorý mu stál za chrbtom si nevšimol do tej doby, než mu ticho pošepol: „No tak Harry, hlavne nepanikár. Spomeň si, sám si uznal, že je čas aby sa spoznali. Teraz máš príležitosť byť pri tom. Je to ich otec, nebráň im v tom. Ak by to raz deti zistili pravdu o Severusovi, ako by si im vysvetli, že si im zakázal sa sním stretnúť?“

 

Hoci si to Harry pripúšťal len ťažko, niekde v kútiku duše vedel, že má Draco pravdu. V mysli sa mu vybavil pohľad na Severusa, ako sa láskyplne usmieva na deti pred tým ako si ho všimol. Ako Draco povedal, už predtým sa rozhodol, že Severusovi brániť nebude v spoznaní detí... len dúfal, že si sám určí, kedy sa tak stane. A keďže nečakal, že by ho tu mohol nájsť, tak spanikáril- opäť. Avšak teraz, keď sa už ako tak upokojil, prestal sa brániť a rezignovane sklonil hlavu. Aspoň bude mať šancu pozorovať Severusa... zahľadel sa na neho a prekvapene vydýchol. Na Severusovej zvyčajne nič nehovoriacej tvári sa mihalo toľko emócií. Smútok, túžba, láska, strach. Keď za ním potom prišiel a s toľkým zúfalstvom ho prosil o to, aby mu dovolil spoznať ich deti...  Vtedy vedel, že by mu v tom viac brániť nedokázal. Nechcel.

 

Severus sa vrátil k deťom  a Harry sa neubránil úsmevu, keď ho videl ako sa chystá vynadať Albusovi za to, ako lezie na ohradu. Také by to bolo, keby sa to pred siedmimi rokmi nepokazilo?  Uvažoval Harry. Severus by bol ten prísny rodič, ktorý v tichosti bdie, aby sa jeho deťom nič nestalo. Boli by sme rodina... pomyslel si smutne. A nikde v úzadí mysle sa objavila nová myšlienka. Stále by sme sa rodinou stať mohli...

Severusovi odpustil už dávno. Ale zabudnúť nedokázal. Nech sa v budúcnosti stane čokoľvek, Harry vedel jedno. Bude to chcieť čas a veľa snahy zo Severusovej aj jeho strany. Severus si bude musieť znovu získať jeho dôveru... Otázkou však zostávalo, či by mal Severus stále záujem aj o neho. Harry ho milovať nikdy neprestal, avšak čo Severus? To nevedel. Zatiaľ prejavil záujem iba o deti, o neho nie... Avšak, nemalo zmysel o tom uvažovať teraz... čas všetko ukáže...

„Sekne im to spolu, však?“ Harry sa prekvapene pozrel na Draca, ktorý stál po jeho boku. Bol natoľko pohrúžený do vlastných myšlienok, že si ho ani nevšimol.

„Vyzerá byť šťastný,“ pripustil Harry. „Asi som vás mal všetkých poslúchať a povedať mu pravdu už dávno.“

„Mal...ale na tom už nezáleží. Vie ju teraz a to je podstatné. Len ťa prosím, využite šancu, vy k sebe patríte. Zabudnite obaja na to zlé a spomeňte na všetko to krásne. Buďte rodina.“

„Možno. Uvidíme čo nám čas prinesie... myslíš, že ma má stále rád? Aj po tom, ako som mu klamal?“ spýtal sa Harry so strachom.

„A ty o tom pochybuješ? Harry, je veľmi ťažké získať si Severusa, ale keď sa ti to už raz podarí, je nemožné ho stratiť. Severus miluje celým srdcom a bezpodmienečne. Len sa už nesmiete chovať ako dvaja tvrdohlavý idioti.“

„Vďaka Draco. Za všetko.“ Šepol Harry s úsmevom.

 

Ten sa mu však rýchlo stratil z tváre, keď sa pozrel smerom k drakom a všimol si Albusa vnútri ohrady. „Pre Merlina. Albus!“ skríkol vydesene. Následné udalosti sa stali v rýchlom slede. Severus skočil do ohrady, postavil sa medzi Albusa a draka, drak sa mu zahryzol do ruky a následne ho Severus omráčil. Potom však omdlel aj Severus a to ich všetkých dalo do pohybu. Harry si rýchlo vytiahol prútik, preskočil ohradu a kľakol si vedľa mužovho tela. Neváhal a bezvládne telo draka odlevitoval ďalej, kde ho spútal. Potom okolo seba a Severusa vyčaroval mocné ochranné kúzla. Jednoduchšie by síce bolo odniesť Severusa z ohrady preš, avšak kým nevedel čo spôsobilo mužove bezvedomie, odmietal sním hýbať. V rýchlom slede začal zosielať rôzne diagnostické kúzla. Zistil úplne magické vyčerpanie, značnú stratu krvi ako dôsledok roztrhanej ruky a navyše počínajúcu otravu. Bezvedomie by mohol pripísať jednak magickému vyčerpaniu tak aj otrave. Rýchlo uvažujúc čo ďalej, zavolal Charlieho a požiadal ho, aby od omráčeného draka získal sliny. Potom sa sám začal venovať zastavovaniu krvácania. Ranu úplne zaceliť nemohol, potreboval spraviť analýzu jedu, pretože možno bude potreba samotnú ranu najprv zneutralizovať protijedom pred tým, ako ju zacelí.

 

Niekde v pozadí vnímal, ako sa dospelí snažia upokojiť plačúce deti, predovšetkým Albusa, ktorý si to vyčítal. On tomu však venoval len minimálnu pozornosť. Teraz musel Severusa zafixovať a pripraviť na premiestnenie. Ideálne by bolo dosať ho k sv. Mungovi,  avšak vedel ako veľmi ten muž neznáša nemocnice. A tak sa rozhodol, že ho vezme k sebe. Je už takmer kvalifikovaný medik a toto je presne práca pre neho... v najhoršom prípade by mohol zavolať Poppy aby mu asistovala...

***

Severus pootvoril oči a uvidel, ako sa nad ním skláňa Harry. Tváril sa ustarane, ale to Severus prehliadol. Tento sen poznal dokonale, za posledných sedem rokov to boli jeho jediné možnosti ako byť s Harrym. Nemienil čakať, kým sa zas prebudí a bude sám. Rozhodnutý využiť každú šancu, zdvihol ruku, pritiahol si Harryho bližšie k sebe a pobozkal ho. Iba jemne, vychutnával si ten pocit, jeho chuť... potom však bozk prehĺbil, pootvoril ústa a začal sa jazykom dobíjať do jeho úst. Niečo však bolo na jeho sne zle, pretože Harry sa začal odťahovať. Takto by to byť nemalo... S bolesťou, ktorá sa mu začala rozširovať rukou si uvedomil, že tentoraz to sen nebol.  V prvom okamihu bol nadšený, pretože to znamenalo, že sa skutočne bozkával s Harrym. A rovnako rýchlo si uvedomil, že Harry sa od neho odtiahol... rozpačito si odkašľal a so sklopeným pohľadom zamumlal: „Prepáč, myslel som si, že je to sen.“

 

Po tomto vyhlásení sa Harry zatváril prekvapene no následne sa mu na tvári objavil potešený úsmev. Keď sa však na neho pozrel Severus, mal na tvári nič nehovoriaci výraz.

„Nič sa nestalo,“ zamumlal akoby sa nič nestalo. „Ukáž mi prosím ťa ruku, musím skontrolovať, ako sa hojí.“ Vytiahol prútik a namieril ho na zranenú ruku. Potom sa však zarazil a pozrel na Severusa s otázkou v očiach. Ten pochopil , že žiada o súhlas použiť na neho kúzla a tak súhlasne prikývol. Potom len fascinovane pozoroval, ako Harry s výrazom profesionála zosiela jedno kúzlo za druhým. „Už je to o niečo lepšie, ale stále sa to hojí pomalšie ako by som chcel...zrejme bude potreba použiť ešte jednu dávku protijedu. Ďalej aj elixír proti bolesti,“ vrhol ďalšie kúzlo, „a rovnako aj polovičnú dávku dokrvovacieho elixíru. Čo sa mágie týka, tá s bude musieť dopĺňať sama.“ Mumlal si skôr pre seba ako pre Severusa.

„Harry, čo sa vlastne stalo? Pamätám si ako som sa postavil medzi Albusa a draka, ale potom už neviem.“ Vyrušil ho Severus.

„Och no,“ zamrkal Harry prekvapene, „no ten drak bol druh hniezdiacej samice. Keď sa Albus dostal do ohrady, cítil ho ako hrozbu pretože ho nepoznal. Tebe sa podarilo zachrániť Albusa, lenže sám si sa už uhnúť nestihol a tak ťa pohrýzol do ruky. Sliny tohto druhu draka sú však jedovaté. Pre zvieratá by to bolo smrteľné. Nás kúzelníkov od účinkov tohto ich jedu ochráni mágia. Ty si však veľké množstvo svojej mágie použil na omráčenie draka a tak si následkom ako jedu tak aj vyčerpania omdlel. Ja som spravil čo bolo v mojich silách aby som ťa zachránil. Ruku už máš takmer zahojenú, ale sú v nej ešte pozostatky jedu. To by mal napraviť protijed, za chvíľu ti ho prinesiem. Potom by sa ti mala začať aj mágia obnovovať normálne. Momentálne ešte bojuje s jedom a tak sa obnovuje mnohonásobne pomalšie.“ Zhrnul mu to Harry.

„Ale budem v poriadku, však?“

„Iste, donesiem ti ešte pár elixírov a bude to. Ty tu peknej počkaj, potrebuješ si oddýchnuť.“ S tým sa Harry otočil a odišiel niekam preč. Za okamih bol späť aj s niekoľkými fľaštičkami, ktoré podal Severusovi. Pobavene sa uškrnul, keď videl ako Severus poctivo kontroluje každý elixír pred tým, ako ho vypil.

„No čo, nezabúdaj, že som ťa učil elixíry niekoľko rokov... nemôžeš sa čudovať, že sa chcem uistiť, čo mi to vlastne dávaš piť.“ Povedal Severus na svoju obranu, no na tvári mu pri tom hral spokojný úsmev. „Čo máš v tamtej nádobke?“ spýtal sa ukazujúc na nádobku, ktorá doteraz ležala nepovšimnutá na stole.

„To je masť na tvoju ruku. Je to protijed a hojaca masť v jednom. Upozorňujem ťa, že jej aplikovanie môže bolieť, aj napriek tomu že si vypil elixír proti bolesti.“ Upozornil ho Harry pred tým, ako mu začal do rany jemnými pohybmi vtierať spomínanú masť. Severus zaťal zuby, pretože to skutočne bolelo, avšak mohol vidieť okamžitý účinok. Masť sa vsakovala do rany, ktorá sa začala okamžite zatvárať. Harry to sledoval so spokojným výrazom, pre istotu však na Severusa zostal sériu ďalších kúziel.

„Tak pán doktor, som v poriadku?“ spýtal sa Severus pobavene.

„Iste, vyzerá to tak, že jedu sme sa úplne zbavili a dokrvovací elixír tiež spravil svoju prácu.“ Oznámil mu spokojne a zvalil sa do kresla.

„Takže už môžem ísť domov? A keď sme už pri tom, ako dlho som bol vlastne mimo?“

Harry sa zatváril prekvapene a trochu neisto. „No bol si mimo pekných pár hodín, už je noc... Ale obávam sa, že domov ísť nemôžeš. Tvoja mágia je takmer na minime, akýkoľvek presun by ti mohol uškodiť. Bude lepšie, ak zostaneš tu.“

„A kde to vlastne som?“ zaujímal sa Severus.

„U mňa doma.“ Priznal Harry.

 

To priznanie Severusa prekvapilo v rovnakej miere, ako aj potešilo. Môže na noc zostať u Harryho? Nič viac by si ani neželal. Nie len, že by si mohol s Harrym všetko vyrozprávať, navyše by mohol stráviť nejaký ďalší čas s deťmi.

„Ďakujem ti Harry, za všetko.“

„Nie, to ja ďakujem tebe. Zachránil si Albusa, to ti nezabudnem. Nedokážem si ani predstaviť, čo by som spravil, keby si tam nebol.“

„To bolo samozrejme. Je to môj syn, zachránil by som ho kedykoľvek by to bolo treba. Mohol by som ich ešte vidieť?“ spýtal sa s nádejou.

„Už spia, bolo to pre nich náročné. Ale som si istý, že by deti mali radosť, ak tu snami zajtra zostaneš na raňajky.“

„To by som rád...“ Šepol vďačne a cítil, ako ho naplňuje nádej. Nádej, že všetko bude dobré. A hoci by nerád narušil tú pokojnú atmosféru, musel si s Harrym vyjasniť všetko, čo sa udialo pred rokmi.

„Harry,“ začal s ťažkým povzdychom Severus, „chcel by som sa ti ospravedlniť za to, ako som sa choval vtedy pred siedmimi rokmi a rád by som ti objasnil, čo ma k tomu vlastne viedlo.“ Pozorne sledoval Harryho reakciu. Jeho telo sa naplo a ruky zaťal do opierok kresla. Napriek zjavnej nechuti k tejto téme však prikývol a dal Severusovi možnosť všetko vysvetliť.

„Dobre, vypočujem si ťa... ale najprv nám zabezpečím nejaké občerstvenie.“ Rozhodol Harry a Severus pochopil, že tým len chce získať trochu času, aby sa na nasledujúci rozhovor pripravil.

 

Starší muž sa zhlboka nadýchol v snahe upokojiť svoje divo tlčúce srdce, zadíval sa na Harryho a spustil: „Najprv chcem povedať, že nebudem hľadať žiadne výhovorky alebo ospravedlnenia za to, čo som spravil, pretože to sa ani ospravedlniť nedá. To že ma tá správa rozrušila ani nemusím hovoriť, to bolo z môjho správania jasné. Po tom ako si mi to oznámil som celú noc nespal. Snažil som si predstaviť seba samého v roly otca, avšak jediné na čo som dokázal myslieť bol Tobias- môj otec- a celé moje skazené detstvo. Vieš si predstaviť, že ráno som bol z toho celkom solídne na nervy. Potom prišla hodina elixírov, všetci už boli v triede a ty nikde. Strachom som skoro všetkých poslal preč, len aby som ťa išiel hľadať. Jediné na čo som sa dokázal sústrediť bolo, či si v poriadku. Potom si prišiel do triedy, bledý ako stena a mňa prepadol hnev na dieťa, ktoré ti ubližovalo. Z odstupom času si samozrejme uvedomujem, že tento môj hnev bol absolútne iracionálny...“ povzdychol si strápene. Harry ho zatiaľ počúval bez prerušenia, bez akejkoľvek reakcie, iba čo občas odpil zo svojej ohnivej whisky. Zrejme ju potreboval na upokojenie svojich emócií. Severus by tiež ocenil nejakú tú tekutú odvahu, avšak vypil niekoľko elixírov a vedel, že alkohol by mu teraz nepomohol. Musel sa teda uspokojiť s šálkou čaju, ktorý teraz pomaly popíjal, v snahe usporiadať svoje myšlienky. „Keď som ti potom dal ten trest, chcel som sa s tebou iba porozprávať...ospravedlniť sa za to, ako som sa hlúpo správal ráno aj predchádzajúci deň, avšak... bol som stále hrozne rozrušený a tak som sa bál toho, ako by som ten rozhovor vlastne zvládol. Rozhodol som sa, že je potreba aby som sa najprv upokojil a tak som ťa skutočne nechal drhnúť tie prekliate lavice. Myslím že sa mi vtedy skutočne podarilo upokojiť sa. Dokonca som si konečne pripustil, že by sa so mňa mohol stať otec. Predstava detí ma stále trochu desila, avšak predstava mať rodinu s tebou, to by som neodmietol nikdy. Avšak vtedy už bolo neskoro. Ty si vybehol z triedy a keď som ťa našiel, bolo už neskoro...“ dokončil svoje rozprávanie a z vypätím síl udržiaval svoje vypäté emócie.

„A čo ten elixír čo sme vtedy varili? A to, že si ma odmietal pustiť na ošetrovňu?“ prehovoril Harry po prvý raz a v jeho slovách sa jasne odrážala stará bolesť zo zrady.

„Ten elixír bola hlúpa náhoda! Zaradil som ho do osnovy len preto, že som ho bol nútený variť pre jednu žiačku z mojej fakulty. Povedal som si, že je to užitočný elixír pre každého staršieho študenta... Ak mám byť úprimný, v dobe keď som toho dňa zadával prácu som ani presne nevedel, aký elixír to vlastne varíte. Chyba ktorej by som sa ako učiteľ rozhodne nemal dopustiť. Zistil som to až potom, ako si sa po prečítaní zadania skoro zosypal. Avšak, vtedy bolo neskoro meniť zadania. Aj preto som chcel aby si zostal po hodine v triede a ja ti mohol vysvetliť, že to bol len zhoda náhod... Tá druhá vec... som proste tvrdohlavý idiot. Rozhodol som sa, že si s tebou pohovorím a nehodlal som pripustiť, aby mi to čokoľvek prekazilo...napríklad tvoj útek. To som si totiž myslel. Že som ťa svojim správaním tak znechutil, až chceš predo mnou ujsť...“ v dobe keď dohovoril už mu po tvári stekali slzy a on len s ťažkosťou premáhal vzlyky. Pomyslel si, že na neho musel byť práve fakt žalostný pohľad. Starý zlomený muž, fňukajúci ako malé decko. Bolo mu zo samého seba zle. Bol tu, aby sa Harrymu ospravedlnil a poprosil ho o odpustenie a miesto toho sa tu zosype.

 

„Pšš, no tak Severus,“ prihovoril sa mu k jeho prekvapeniu Harry. Presadol si k nemu na pohovku, oprel sa o neho a v útešnom geste mu zovrel jednu ruku. Sedeli tam, držali sa v snahe ponúknuť si vzájomnú oporu a plakali nad minulosťou.

 „Bude to dobré, zabudnime na minulosť. Čo sa stalo, už nezmeníme. Netrápme sa tým viac. Už sme trpeli dosť, nemyslíš si? Možno je čas, aby sme sa začali pozerať dopredu,“ prehovoril nakoniec po dlhej dobe Harry.

„Si ochotný dať mi druhú šancu? Dať šancu nám?“ spýtal sa Severus prekvapene.

Harry sa na neho nesmelo pousmial. Severus mu odpovedal svojim vlastným skromným úsmevom predtým, ako sa vrhol na jeho pery. Chvíľu sa bozkávali, jemne akoby sa snažili uzdraviť všetku bolesť, ktorú v nich vyvolali spomienky na minulosť. Keď však chcel Severus bozk prehĺbiť, Harry sa od neho odtiahol.

„Všetko chce čas. Máme už len jedinú, poslednú šancu Severus. Nemôžeme nič uponáhľať, nič viac pokaziť.“ Po tomto Harryho vyhlásení sa Severus cítil trochu neisto. Ako to myslel? Chce aby to spolu skúsili, alebo majú zostať iba priateľmi? Mladší muž zrejme vycítil jeho zmätok, pretože sa k nemu znovu naklonil a vtisol mu jemný bozk.

 „Severus, nikdy som ťa neprestal milovať. Bol by som rád, ak by sme raz tvorili rodinu tak, ako to malo byť už dávno... avšak chce to všetko čas. Už je neskoro, idem spať. A ty by si mal tiež, potrebuješ si odpočinúť. Poď, ukážem ti hosťovskú izbu...“

Severus cestou do izby potreboval Harryho pomoc, najmä keď išli po schodoch. Zastavili sa pred dvermi do hosťovskej, Harry sa k nemu naklonil a vtisol mu bozk na rozlúčku. „Dobrú noc, Severus. Dobre sa vyspi, pretože tvoje deti sa ťa ráno nebudú môcť dočkať. Zjavne si na tých dvoch zapôsobil.“ Rozlúčil sa sním Harry a odišiel do svojej izby. Severus sa za ním ešte chvíľu pozeral, než sa s úsmevom vydal k posteli, ktorá mu bola na dnešnú noc pridelená. Zaspával s pocitom, že sa možno nakoniec všetko vyrieši a aj on bude konečne šťastný.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

....

Kilia Ice ,11. 1. 2018 15:08

Konečne pokračovanie. Úžasná časť a som rada, že Harry Sevovi odpustil. Snáď bude všetko už len dobre :D

Re: ....

nyssa,12. 1. 2018 23:40

Ďakujem :) Ja dúfam, že sa mi pokračovanie podarí dopísať skôr :D A tiež verím, že ich nič zlé nečaká :)

Dojemné...

SORA 77,9. 1. 2018 21:41

Brečím jako želva, takový slaďák... Krásne napsané. Snad už se nic nepokazí.

Re: Dojemné...

nyssa,9. 1. 2018 22:31

Som rada, že sa ti kapitola páčila <3 Verím, že už bude všetko len dobré :D Keďže som fanúšik HappyEndov, tak by som v záverečnej kapitole žiadne zlé prekvapenie nečakala :D

...

yellow,8. 1. 2018 11:53

Sice to usmíření bylo takový dost rychlý, ale kapitola byla fajn. Konečně se jim začíná blýskat na lepší časy.

Re: ...

nyssa,8. 1. 2018 13:19

S tým záverom som neni ani sama úplne spokojná....avšak prvý pokus kde mala byť tá diskusia trochu zložitejšia skončila tak, že sa ti dvaja brutálne rozhadali a keď som došla k tomu, že to asi nezvládnem obrátiť k uzmiereniu, tak som to prepísala....jednoducho už bolo toho odlúčenia dosť....
Aby som si to Harryho rýchle odpustenie obhájila sama pred sebou, tak som si pripomenula, že Draco,Charlie,Hermiona a spol do Harryho už dlhú dobu hučali, že to Sev nespravil až tak úmyselne a keďže ho Harry napriek všetkému stále miluje, tak mu už vlastne dávno odpustil....už si to len musel sám sebe priznať :D