Choď na obsah Choď na menu
 


17.Kapitola

25. 8. 2017

(Harryho posledná hodina elixírov)

„Ako sa to len mohlo stať? Prečo je mi súdené, že nemôžem byť šťastný? ...vždy sa musí niečo pokaziť. Ja nemôžem byť otec. Veď ma to dieťa bude nenávidieť.  Potom ma bude nenávidieť aj Harry... nie to nedokážem. Keď som už pri tom, kde je Harry?“  Severus sa rozhliadol po triede, len aby sa stretol s nervóznymi pohľadmi, ktoré si medzi sebou vymieňalo niekoľko jeho študentov. Ani oni zrejme nevedeli, kde je Harry. Severus len dúfal, že sa mu nič nestalo. V okamihu keď sa otvorili dvere do triedy sa mu nesmierne uľavilo. Vo dverách postával nervózne sa tváriaci Harry. Severus ho rýchlo prezrel od hlavy až po päty. Ak nebral do úvahy to, že je bledý ako stena, vyzeral byť v poriadku. Opretý o katedru čakal, čo bude. Harry najprv pozdravil Draca a Grangerovú, ktorý si ako jediný zo študentov všimli jeho príchod. Potom sa otočil a nesmelo prišiel až k miestu, kde stál.

 

„Seve- ehm, pán profesor, odpusťte mi prosím môj neskorý príchod, bolo mi trochu zle,“ ospravedlnil sa mu potichu. „Ak vás môžem požiadať, aké bolo zadanie? Sľubujem, že svoje meškanie doženiem...“ Severus ho celú dobu pozorne sledoval. Harry bol skutočne až nezdravo bledý. A bolo mu zle... za to určite môže to decko! Ale teraz je už konečne tu, takže na neho môže dohliadnuť. „To dúfam, pán Poter. Strana 223 vo vašej učebnici. Mali by ste začať ak to chcete stihnúť.“ Prikázal mu úsečne. Harry sa na neho vďačne pousmial a odišiel k lavici.

 

„No tak, Severus... upokoj sa predsa. Harry je už tu, nemusíš byť tak podráždený...“ pomyslel si a snažil sa dostať svoje emócie pod kontrolu. Vedel, že bol ku svojmu chrabromilčanovi zbytočne chladný, no nedokázal si pomôcť. Pohľadom vyhľadal miesto, kam si šiel Harry sadnúť. Našiel ho medzi Dracom a Grangerovou. Rozhodol sa mu za svoje správanie neskôr ospravedlniť. Harry si práve  vytiahol učebnicu a listoval na príslušnú stranu. Keď si prečítal názov elixíru, ktorý mali dnes variť, zbledol ešte viac. Severus sa nechápavo pozrel po celej triede. Všetci sa venovali svojim kotlíkom, len Draco ho prepaľoval obviňujúcim pohľadom. S kamennou maskou mu jeho pohľad vrátil, no vo vnútri cítil nepokoj. Prešiel za katedru a vyhľadal učebnicu. „Aký elixír to dnes vlastne majú variť?“  Pomyslel si a nalistoval príslušnú kapitolu. „Ale nie, nie.... kurva! Antikoncepčný elixír? Prečo som si to neskontroloval na začiatku hodiny? Pretože tu Harry nebola a ja som sa nesústredil na nič iné, iba na to či je v poriadku... Ale to ma neospravedlňuje! Kurva! Čo si len teraz Harry musí myslieť? Musím ho tu zdržať, po hodine si musíme pohovoriť... musím mu povedať, že to bola len hlúpa zhoda náhod...“  rozhodol sa odhodlane.

 

Hodina prebiehala mizerne. Po celú dobu mal zlú náladu a tak si to odniesli jeho žiaci. Najviac si to však odniesol práve Harry. Niekoľko krát na neho nepekne vybehol. Vôbec mu nepomohlo, keď si potom všimol jeho smutný výraz. Ten u neho vzbudil výčitky svedomia, ktoré len podporili jeho už tak mizernú náladu. Vrcholom bolo, keď Harrymu odmietol jeho žiadosť ísť na ošetrovňu, pretože to považoval len za jeho pokus o útek. Nebol pri tom vôbec milý a ihneď si uvedomil, že sa správa takmer ako v dobe, keď ho ešte nenávidel a videl v ňom len kópiu jeho otca... podráždene sa posadil za katedru a snažil sa upokojiť. Musí sa s Harrym pozhovárať, musí to spraviť hneď a musí pri tom mať chladnú hlavu! Musí ho tu zdržať aj po hodine. Počkal kým mu študenti začnú odovzdávať svoje vzorky a potom zvolal: „Potter, ako trest za to, že ste na hodinu prišli neskoro tu zostanete a dáte do poriadku celú treidu!“

 

Harry ktorý už bol pri dverách mu venoval rezignovaný pohľad. Ťažko si povzdychol a potom sa bez slova pustil do upratovania učebne. Po chvíli sa však predsa len pokúsil odísť, keď tvrdil že je mu zle. Severus mu to nedovolil. Tichý hlások v pozadí mu napovedal, že sa nespráva rozumne, no on ho nepočúval. Musel sa s Harrym pozhovárať, no najskôr musel dostať svoje emócie pod kontrolu. Jediné čo potreboval spraviť, bolo zbaviť sa všetkých tých negatívnych myšlienok... čo sa však jednoduchšie povie ako spraví...

 

„Je to stále Harry. Tvoj Harry, ktorého miluješ a ktorý miluje teba! Severus, UPOKOJ SA! Spomeň si na to, ako si sa cítil keď si ho videl s Dracom... Nie, tak to nebolo správne. On jednoducho patrí ku tebe. Tak ho od seba neodháňaj... Je to Harry, ktorého miluješ... Harry, ktorý  bol ochotný spraviť všetko ,  aby si ťa získal...“ Jeho emócie sa začali konečne upokojovať. Znovu dokázal cítiť tu lásku a pokoj, ktorý cítil len keď bol s Harrym. Na tvári sa mu pomaly začal objavovať nežný úsmev, ktorý patril jedine jeho chrabromilčanovi  „...Harry s ktorým chceš žiť, ktorý chce žiť s tebou. Harry, ktorý ti chce dať rodinu... ktorý čaká tvoje dieťa!“ Áno, byť do konca života s Harrym neznelo vôbec tak zle. Mať vlastnú rodinu...  Z myšlienok ho vytrhlo buchnutie dverí. Vôbec si nevšimol, kedy skončil s upratovaním. „Kurva!“ uľavil si nahlas. Niekoľko krát sa zhlboka nadýchol a pomalým krokom sa vydal ku dverám. Musí ho nájsť, teraz sa s ním už dokáže v pokoji pozhovárať. A možno, možno by mu mohol povedať aj to, že myšlienka rodiny a dieťaťa ho už nedesí... nie až tak.

 

Už bol skoro pri dverách, keď z chodby začul Draca, ktorý kričal Harryho meno. So zlou predtuchou otvoril dvere a vyšiel na chodbu. Keď uvidel rozrušeného Draca, ktorý objímal bolesťou vzlykajúceho Harryho, na nič nečakal a rozbehol sa ich smerom. Až ku nim však nedobehol, pretože Harry otvoril oči a uprel na neho svoje smutné, slzami zaliate oči. „Milujem ťa, Severus. Milujem ťa tak, ako som ešte nikoho nikdy nemiloval a zrejme už viac ani nebudem. Ale prisahám, ak sa teraz môjmu dieťaťu niečo stane, budem ťa nenávidieť do konca života a ty sa budeš modliť aby si ma už nikdy nestretol. Ty si totiž dobre vedel, že mi je zle, že mi to môže ublížiť... varoval som ťa, ty si si zrejme vybral.“ 

 

Severus zostal zarazene stáť na mieste. Neprítomne sledoval, ako sa k dvojici študentov prihnala Poppy a začala na Harryho zosielať diagnostické kúzla. Nepohol sa, ani keď si vykúzlila nosítka na ktorých Harryho odlevitovala na ošetrovňu. Iba tam stál a v mysli sa mu ako ozvena ozývali Harryho slová: „Milujem ťa, Severus...  Ale, prisahám, ak sa teraz môjmu dieťaťu niečo stane, budem ťa nenávidieť do konca života...

 

 

Nechýbalo veľa a Severus by sa bol zrútil. Keď si teraz v rýchlosti spomenul na to, ako sa správal, bol sám zo seba znechutený. Veď koľko krát ho Harry požiadal, aby mu dovolil ísť na ošetrovňu, pretože mu bolo zle? Nevidel to predsa aj sám? Ale on sa nechal pohltiť všetkými tými negatívnymi pocitmi...

„Milujem ťa, Severus... budem ťa nenávidieť do konca života...

Tie slová počul zas a zas ako nejakú krutú ozvenu... Bolo mu skutočne súdené neustále ničiť životy ľudí ktorých miloval? Lily stratil pre svoju horúcu hlavu a snahu zachovať si dôstojnosť... Namiesto toho stratil svoju jedinú kamarátku... Dúfal, že tentoraz ešte nie je neskoro na pokánie... Odhodlane sa vydal k ošetrovni. Musí si s Harrym pohovoriť, aj keby sa mal ku nemu priplaziť na kolenách, na hrdosť teraz nebol vhodný čas.

 

Pred vstupom na ošetrovňu uvidel postávať Draca. Ihneď sa k nemu prihnal a zúfalo ho chytil za ramená. „Ako mu je? Draco, je v poriadku?“ skríkol na neho naliehavo. Svoj hysterický tón úspešne ignoroval. Draco však ani nepomyslel na to, že by mi odpovedal. Aspoň nie slovami. Namiesto toho o krok ustúpil a vrazil mu poriadnu ranu. Severus sa zmohol iba na neveriacky pohľad. „Ty nemáš právo sa o neho zaujímať...nie po tom, čo si dnes predviedol,“  povedal nakoniec výhražne Draco.

Staršieho muža opäť v plnej miere zasiahla vina z toho čo spravil. Cítil, že je sám na pokraji zrútenia, avšak to nemal v povahe. S vypätím síl nasadil neutrálny výraz a vyrovnaným hlasom sa spýtal svojho kmotrenca:  „Tak už si sa upokojil?“

„Nie, ani náhodou, ale musím uznať, že už sa cítim lepšie. Pár ďalších rán by mi však určite pomohlo...“ zavrčal Draco temne. Severus si nemohol nevšimnúť blondiakových zovretých pästí.

„Iste pokojne si poslúž, ale najprv mi povedz, ako je na tom Harry!“ povedal mu pevným hlasom. Potom však upustil od svojej masky a uvoľnil cestu svojmu zúfalstvo. „Draco, mňa to skutočne mrzí. Ja- ja viem, že som to kolosálne posral... Sám nerozumiem tomu, prečo som sa tak choval...alebo možno viem. Zase raz som sa choval ako bastard. Tak ako vždy keď ma niečo desí, alebo keď neviem ako mám reagovať... V skutočnosti som sa s Harrym chcel po celú dobu pozhovárať, ale... bol som rozrušený, zmetený a naštvaný... a viem, že nič z tohto ma neospravedlňuje... ale prosím ťa, pochop!“

 

Po jeho slovách zostalo na chodbe ticho. To prerušila až Poppy, keď otvorila dvere od ošetrovne. „Pán Malfoy, môžete ísť za Pánom Potterom. Severus, ty nie! Môže ísť iba pán Malfoy.“ Zastavila ho hrubo hneď, ako si všimla, že aj on vykročil ku dverám. „Poppy, pusti ma, ja za nim musím ísť!“ začal ihneď protestovať Severus. Bolelo ho, že bol takto odsunutý. Draco za Harrym môže ísť a on nie?

„Nie Severus, ty za nim rozhodne ísť nemusíš! Ty si už aj tak pokazil, čo si mohol. To si hovoríš učiteľ? Ako si mohol ignorovať, že je mu zle? Opakovane ti hovoril, že chce ísť na ošetrovňu! A v jeho stave by si mal dbať na to, aby sa cítil pohodlne! Nie ho nechať dýchať výpary a nakoniec drhnúť triedu! Veď to čo si spravil, je hrubé porušenie pravidiel. Môžeš byť len rád, že si Harry nepraje podať sťažnosť pred školskú radu.“ Rozohnila sa Poppy. Severus jej musel uznať, že oprávnene. Veď on vedel čo spravil...Teraz už áno. Napriek tomu sa nehodlal vzdať tak ľahko.

„A Draco za Harrym ísť môže? No tak Poppy pusti ma za nim. Tak mi aspoň povedz, či bude v poriadku,“ požiadal ju rezignovane, keď videl jej neústupný výraz.

„Odpusť Severus, ale nemôžem podávať informácie o svojich pacientoch. A čo sa pána Malfoya týka, jeho prítomnosť Harrymu neprekáža. Avšak o tebe sa vyjadril jasne. Nepraje si, aby si sa k nemu viac približoval.“ Oznámila mu tvrdo. Keď videla jeho zdesený výraz, prišlo jej ho ľúto. Preto ešte zmierlivým hlasom povedala: „Daj tomu čas Severus. Bol to pre Harryho ťažký deň, musí sa zmieriť so všetkým, čo sa dnes stalo.“

 

Potom ho už nechala na chodbe samého. Severus však jej odchod nevnímal.  Rozmýšľal len nad tým, čo mu teraz povedala: „Vyjadril sa jasne, nepraje si aby si sa k nemu viac približoval.“  A vzápätí si spomenul na to, čo mu povedal na chodbe. „...Prisahám, ak sa teraz môjmu dieťaťu niečo stane, budem ťa nenávidieť do konca života a ty sa budeš modliť aby si ma už nikdy nestretol....“  Bolo to jasné... je iba jediný dôvod prečo ho Harry nechce vidieť...

 

Severus sa ako bez ducha dotackal do svojich komnát. Tam chytil prvú fľašku s alkohol ktorú uvidel a spolu s ňou sa zvalil do kresla. S pohárom sa nenamáhal. Hrdlo fľaše priložil k ústam a doprial si niekoľko dúškov. Mohol pri tom myslieť na jediné, Harry ho nechce vidieť, nenávidí ho. A má na to jediný dôvod. On ho zabil...zabil ich dieťa! S podobnými myšlienkami popíjal až do večera kedy upadol do nepokojného spánku. Zobudil sa ráno tak, ako mal vo zvyku. Nevoľnosť a bolesť hlavy vyriešil elixírom. V prvom okamihu netušil, prečo sa včera tak zriadil, ale spomienky na seba nenechali dlho čakať. Rozhodol sa, že to ešte nevzdá. Možno včera vyvodil unáhlené závery. Ráno ešte pred raňajkami pôjde za Harrym na ošetrovňu, ospravedlní sa mu a bude dúfať, že mu Harry jeho chyby bude môcť odpustiť. S týmto plánom sa vydal do kúpeľne aby vykonal rannú hygienu a potom už len čakal. Pred ôsmou sa vydal na ošetrovňu, na jeho prekvapenie však bola úplne prázdna. So zlým tušením sa vydal do Veľkej siene a čakal, kým sa začnú zbiehať prvý študenti na raňajky. Zostal tam sedieť až do tej doby, kým neodišiel aj posledný študent. Nie, nebol tam ani Harry, ani Draco. Iba Grangerová a Weasley ho prepaľovali nenávistnými pohľadmi.

 

***

Severus sa nerozhodne pozeral na pozvánku vo svojich rukách. Dnes sa konala Dracová svadba a on stále nevedel či na ňu má ísť. Dracovi síce povedal, že na ňu nepríde, no teraz už tak pevne rozhodní nebol. Bol si totiž istý, že Harry sa jej zúčastní a on ho potreboval vidieť a pozhovárať sa sním. Odkedy v ten osudný deň zmizol z ošetrovne, nemal o ňom takmer žiadne informácie. Draco sa vtedy po víkende vrátil, avšak popieral, že by o Harryho súčasnom pobyte čokoľvek vedel. Severus mu síce neveril, ale to mu o tom kde sa skrýva nič nepovedalo. Skúsil sa ísť spýtať aj riaditeľky, avšak nepochodil ani u nej. Namiesto toho si musel od Minervi pretrpieť jej nekonečné výčitky, akoby mu nebolo už aj tak mizerne. Jediné čo sa dozvedel bolo, že Harry sa už do školy nevráti, pretože požiadal o domáce vyučovanie a povolenie skladať skúšky v súkromí. Severus bol z toho všetkého zúfalý. Nemal žiadne informácie o tom, ako sa Harry má a k tomu všetkému ho neustále trápili výčitky svedomia. Jeho nálada bola po celú dobu pod bodom mrazu a študenti sa mu vyhýbali ako ešte nikdy.

Prvá a zároveň jediná zmienka o Harrym sa objavila v Dennom Veštci po tom, čo zložil svoje záverečné skúšky. Nejaký horlivý úradník z ministerstva poslal jeho výsledky do redakcie novín. Po Harryho zmiznutí boli všetci dychtivý po akýchkoľvek informáciách o chlapcovi-ktorý-zvíťazil a ponúkali za ne bohatú odmenu.

 

V ten deň bol Severus svedkom búrlivej debaty medzi Dracom a Luciusom Malfoyom, ktorý bol v dobe príchodu pošty práve na hrade. Ďalší deň bolo v novinách formálne ospravedlnenie Harrymu. Severus si nemohol nevšimnúť Dracov spokojný výraz. Od vtedy už v novinách nepadla o Harrym jediná zmienka. To Severusa donútilo premýšľať o tom, čo všetko o Harryho pobyte Malfoyovci vedia. Všetci sa totiž voči nemu správali silne ochranársky.  Rozhodol sa navštíviť Luciusa, no ten ho odmietol pustiť do svojho sídla. Namiesto toho sa stretli v reštaurácií v Šikmej uličke.  To Severusovi napovedalo dostatočne. Nikdy predtým sa mu nestalo, že by ho Lucius nevpustil do domu...

 

Vďaka tomu všetkému si bol teraz istý, že Harry na svadbe bude, ale... ako by reagoval na jeho prítomnosť? Severus to nevedel, ale bol natoľko zúfalý aby to riskoval. Rýchlo skontroloval svoj výzor a potom sa chytil pozvánky, ktorá slúžila aj ako prenášadlo.

 

Počas obradu stál takmer nepozorovaný v tieni. Nikto mu však nevenoval prílišnú pozornosť, tá sa sústredila na pár pred oltárom. Severus mal však oči iba pre jedinú osobu. Harry tam stál, krásny a hrdý. No napriek úsmevu na jeho tvári z neho cítil žiaľ. Ako ho tam videl, nedokázal Severus odolať tomu, predstaviť si seba a Harryho na Dracovom a Charlieho mieste. Ako len po tom túžil! Predstavil si to aj Harry? Mohol by byť preto taký smutný? Nevedel... Stratený vo svojich myšlienkach a snoch si ani nevšimol, že je už obrad na konci. Počkal kým sa všetci presunuli do sály v ktorej sa mala konať oslava a až potom sa presunul aj on. Poblahoželal novomanželom stojacim pri vstupe a potom vkročil do sály. Takmer okamžite zamrzol v pohybe pretože uvidel Harryho. Ten stál neďaleko a pozoroval ho. Severusa prekvapil nežný úsmev na tvári mladého muža. Je možné, že by mi odpustil?  Pomyslel si Severus nádejne a rýchlim krokom sa vydal za mladíkom. Jeho výraz sa však rýchlo zmenil. Nežný úsmev sa okamžite zmenil  na výraz panickej hrôzy nasledovaný jasným zvukom premiestnenia.

 

Cítil sa mizerne... To som mu až tak ublížil? Pomysle si zdrvene.

Samozrejme ty idiot... spôsobil si smrť vášho dieťaťa... čo viac by si ešte potreboval? Odpovedal si vzápätí sám.

„Čo si mu spravil?“ Severus sa prekvapením mykol. Nevšimol si, kedy k nemu prišiel Draco.

„Ja, nič. Nespravil som nič... Iba som chcel ísť za ním, o-ospravedlniť sa.“ Priznal sa úprimne. „Asi by som sa mal ospravedlniť aj tebe... nechcel som takto narušiť tvoju svadbu... Prepáč, asi by bolo lepšie ak by som odišiel.“  Povedal a otočil sa k odchodu.

„Počkaj, neber to tak. Ja som rád, že si prišiel...len, možno by bolo vhodné ak by si to oznámil trochu skôr...nečakali sme ťa tu....predovšetkým Harry nie. Pokojne tu zostaň. Ja nájdem Harryho a pokúsim sa ho upokojiť.“

„Nie, nechcem spôsobiť ďalšie nepríjemnosti... a nechcem ani, aby sa Harry cítil nepríjemnejšie ako sa už cíti...jemu som už ublížil viac ako by bolo treba. Ešte raz ti prajem veľa šťastia.“ S týmito slovami sa rozlúčil a vydal sa von. Neodišiel však okamžite. Miesto toho sa potuloval temnými záhradami okolo panstva. Potreboval sa upokojiť. S takto rozbúrenými emóciami sa mu nechcelo premiestňovať.

Pod jedným z balkónov sa zastavil, pretože rozoznal známe hlasy. Draco s Harrym... skryl sa viac do tieňa aby si mohol vypočuť o čom sa bavia.

„...Keď som ho tam uvidel, bolo to hrozné. Bol som rád, že ho vidím to nepopieram. On, neskutočne mi chýba... Dokonca som rozmýšľal, že možno.... možno by som sa sním skúsil pozhovárať. Ale potom si ma všimol a keď sa za mnou rozbehol, zaliala ma panika. Spomenul som si na tie okamihy na ošetrovni .... ja sa mu jednoducho nedokázal pozrieť do očí. Jednoducho som sa bál... musel som utiecť.“ So zatajeným dychom počúval Harryho slová. Keď počul, že mu chýba, srdce sa mu od samej radosti rozbúchalo ako o závod. No Harry pokračoval a Severus si do plnej mieri uvedomil, ako veľmi mu ublížil.

„Harry... nemusíš mi nič vysvetľovať. Poď, Severus už odišiel, myslím že ťa tu tiež nečakal. Takže ak si odišiel iba preto, aby si sa nemusel stretnúť so Sevom, môžeme sa pokojne vrátiť bez obáv z toho, že by si na neho niekde narazil.“ prišla Dracovu odpoveď. Potom už počul len tichý zvuk ktorý naznačoval, že sa premiestnil preč. Severus ešte hodnú chvíľu postával v tieni a premýšľal o tom, čo počul. Napriek tomu, že Harry k nemu ešte stále niečo cíti, bolo neskoro. Ublížil mu príliš, ich vzťah už nemal šancu zachrániť. Sám bol prekvapený, že v kútiku duše sa ešte stále držal nádeje, že neprestal dúfal v zázrak... Ale ak Harrymu na niečom záležalo bola to rodina. Nikdy tu nebola nádej, že by mu odpustil stratu ich dieťaťa.

Skrytý v tieni sa pokúsil zadržať slzy, až dokým sa nedostane domov. Až v bezpečí svojich komnát sa nikým nevidený poddal svojmu žiaľu a dovolil slzám aby zmáčali jeho tvár.

***

Po Dracovej svadbe si sľúbil, že sa už nikdy nepokúsi vyhľadať Harryho. Nie že by na neho zabudol, ale nechcel ho viac trápiť tým, že by sa pohyboval v jeho prítomnosti. Napriek tomu teraz kráčal kamennou cestičkou k Malfoy Manor. Nechcel sem dnes ísť, skutočne nie... Držal sa svojho rozhodnutia aj keď ho prišiel Draco opakovane prosiť aby prišiel. Rád by tam bol, to nepopieral, ale hodlal sa držať sľubu, ktorý si pred rokmi dal. Opakovane Dracove prosby ignoroval, no on to nevzdával. Jeho kmotrenec však nebol Slizolínčanom len tak. Použil zbraň o ktorej vedel, že jej Severus nedokáže vzdorovať. Nakoniec zo sebou zobral svojho syna. Hoci si to Severus priznával nerád, vedel že má pre toho chlapca slabosť. Rád so Scorpiom trávil čas a mal radosť z toho, keď ho mohol brávať so sebou do svojho labáku. Keď ho videl so slzami v očiach prosíkať, aby aspoň tento rok prišiel na jeho oslavu, nedokázal ďalej vzdorovať.

 

Tíško sa prešmykol vchodovými dverami a rozhliadol sa prázdnou halou. Odhadoval, že sú všetci vonku čo mu vyhovovalo. Sľúbil Scorpiusovi, že sem príde, to však neznamená, že tu musí aj zostať. Stačí aby si ho tu niekde tajne odchytil a dal mu svoj darček. Potom sa bude môcť vypariť bez toho, aby ho videl aj niekto iný- Scorpiusovi to vynahradí inokedy. Už sa chystal zavolať si domáceho škriatka a požiadať ho, aby sem chlapca priviedol, keď začul rýchlo sa približujúce kroky. Na nič nečakal a využil svoju schopnosť zveromága. Ako mu kedysi povedala Koral, bol z neho cítiť had. Jeho podoba bola mamba čierna, jeden z najjedovatejších hadov. Rýchlo sa odplazil za veľký kvetináč, ktorý bol vo vstupnej hale, aby mohol nerušene sledovať dianie v miestnosti. Dnu vbehol malý chlapec  zhruba v Scorpiusovom veku. Rozhliadol sa po miestnosti a keď nikoho nevidel s úľavou si vydýchol. Potom z vrecka vytiahol niečo, čo sa Severusovi nepodarilo identifikovať a usadil sa na schody.

„Misia úspešná, som vo vstupnej hale. Vzduch čistý.“ Zašepkal sprisahanecky do vecičky, čo držal v rukách. „Teraz je rad na vás, som zvedavý koľko vám to potrvá.“ Zasmial sa a odložil predmet v ktorom Severus rozoznal zrkadlo na schody.

 

Využil toho, že chlapcova pozornosť sa zameriavala na dvere, ktorými pred chvíľkou sám prišiel a priblížil sa k nemu bližšie. Severus si to nevedel vysvetliť, no to dieťa ho niečím zaujalo. Mal po plecia dlhé čierne vlasy a tmavo hnedé oči. Ten chlapec mu niekoho tak veľmi pripomínal...ale koho? Nemohol si pomôcť, no musel uvažovať o tom, kto sú jeho rodičia. Keď sa  sálou začali rozliehať blížiace sa kroky, na chlapcovej tvári sa objavil dychtivý výraz. Ten sa zmenil na mierne sklamaný, keď sa objavil Scorpius.

„Sám?“ spýtal sa zmetene.

„Žiaden strach, Lily je hneď za mnou.“ Odpovedal mu druhý chlapec. A ako na zavolanie sa ku ním prirútilo rozosmiate dievča, ktoré ihneď zamierilo k neznámemu chlapcovi. Severus nemusel byť génius aby pochopil, že tí dvaja sú súrodenci. Dievčina mala dlhé čierne vlasy rovnako  ako aj jej brat, oči však mala zelené ako smaragdy. Severusovi sa zastavil dych. Ten zelený odtieň už videl. Najprv v očiach ryšavej ženy ktorú miloval ako svoju sestru a potom v očiach jej syna. Ani si neuvedomil kedy sa vyplazil zo svojho úkrytu a vydal sa ich smerom. Zastavilo ho až výhražné zasyčanie a tri šokované zalapania po dychu.

Ssstoj, nepribližuj sssa.“ Ozvalo sa výhražne od hada, ktorý bol obmotaný okolo Lilynej ruky. „Ak sssa pokússsiš niečo ssspraviť mojim mladým pánom, zabijem ťa.“

„Koral, ja im neublížim.“  Pokúsil sa ju presvedčiť Severus. Videl ako sa had prekvapene stiahol. Dobre si pamätal, že na neho od začiatku mala trochu slabosť... možno mu to pomôže. Za pokus to rozhodne stálo.

Odkiaľ ma poznáššš?“ položila ďalšiu otázku a vystrčila svoj jazyk akoby ochutnávala vzduch. „Aj ja ťa poznám... ssspomínam sssi, už sssom ťa ssstretla. No vtedy sssi vyzeral inak... ty nie sssi ssskutočný had!“ zasyčala vystrašene a potom sa k údivu detí spustila na zem a rýchlo sa odplazila preč.

 

Severus si bol istý, že išla pre Harryho takže mal iba chvíľu, aby sa dozvedel viac.

Kto sssi? A odkiaľ poznáššš naššú Koral?“  Zasyčala na neho Lily. Aj keby chcel odpovedať, nemohol. Hoci mal podozrenie, že tie dve deti sú Harryho deti, po tomto to už bolo jasné...

Ale pred tým ako odpovieššš, premeň sssa. Ssscorpiusss nám takto nerozumie.“ Prehovoril na neho aj chlapec a s očakávaním sa na neho zahľadel.  Keby to Severusovi jeho hadia podoba dovolila, tak by si povzdychol. Tie deti boli celkom chytré. Veľmi rýchlo si odvodili význam slov „ty nie si pravý had“. Nezostávalo mu nič iné ako sa zmeniť. Len čo tak urobil, ocitol sa s náručou plnou dieťaťa, ktorému dnes prišiel na oslavu.

„Strýko Sev! Ja som vedel, že prídeš. No prečo sa tu tak skrývaš? Poď pôjdeme na záhradu za ostatnými!“ Spustil na neho nadšene malý Scorpius, ktorý zjavne nebol  vôbec prekvapený z jeho premeny. Severus mu jeho objatie opätoval, pritom však nespustil oči z dvojice detí ktoré si po jeho odhalení vymenili prekvapené pohľady.

„Scorpius, mohol by si ma prosím predstaviť svojim kamarátom?“ požiadal ho a snažil sa aby na ňom nebolo vidieť akékoľvek emócie.

„Och iste strýko, odpusť...“ ospravedlnil sa ihneď Scorpius. Keď však mal predstaviť svojich priateľov, zaváhal. Toho využil druhý chlapec a ujal sa slova sám.

„Dobrý deň, pane. Dovoľte, aby som sa Vám predstavil. Moje meno je Albus Severus Potter a toto,“ pritiahol k sebe svoju sestru, „je moje mladšie dvojča, Lily Eileen Potterová.“

 

Severusovi sa pri tých menách zatajil dych a srdce sa mu rozbúchalo silnejšie. Čo to znamená? Bola by tu šanca... Musí to zistiť! Najprv si bude musieť získať náklonnosť dvojčiat, to že tam je aj Scorpius mu vyhovovalo. On ho pozná a tak aspoň uvidia, že mu môžu dôverovať.

„Ja som Severus Snape, rád vás spoznávam.“  Predstavil sa pričom udržoval svoju vážnu masku. Potom sprisahanecky mrkol na Scorpia ktorý ho stále nadšene pozoroval.

„Lady Potterová,“ uklonil sa pred Lily a naznačil bozk na chrbát jej ruky, čím si od nej vyslúžil chichotavý smiech. Keď sa pozrel na chlapov, videl že sa pobavene uškŕňajú. „Lord Potter,“ potriasol rukou aj Albusovi, ktorý sa hrdo napriamil.

 

„Keď sme sa už predstavili, je potreba spraviť ešte jednu vec... Scorpius dovoľ, aby som ti poblahoželal k tvojim narodeninám. Dúfam, že sa ti bude darček páčiť.“ Ešte raz chlapca objal a podal mu v zelenom papieri zabalený balíček. Ten ho s radosťou zobral a nadšene sa pustil do rozbaľovania. Dvojičky pri tom zvedavo nakúkali, v snahe zistiť čo to dostal. Objavil malú knihu a po jej otvorení radostne vykríkol.

Experimenty malého lektvaristu od Severusa Snapea, tú knihu si napísal ty?“ spýtal sa ho a ani sa nesnažil skryť svoje nadšenie.

„Áno, napísal som ju len pre teba.“ Priznal Severus láskavo.

„Lily, Albus, vidíte? Sev ju napísal pre mňa, to je super! On učí elixíry viete? Na Rokforte! Je to majster... poďme si niečo uvariť. Sev môžeme?“ rozhovoril sa nadšene Scorpius. Severus ho však rýchlo upokojil.

„Teraz nie, otcovi by sa to asi nepáčilo.“

„Uvidíme, idem sa ho to spýtať.“ Vyhlásil nedočkavo a rozbehol sa preč. Všetci trochu prekvapene pozorovali vzďaľujúceho sa chlapca. Keď utíchli jeho kroky, rozľahlo sa medzi nimi rozpačité ticho. Severus vycítil svoju príležitosť, no nebol si istý, ako naviazať rozhovor. Nakoniec jeho problém vyriešil Albus, keď sa ho spýtal: „Ehm, učíte na Rokforte dlho? Učili ste aj nášho otca?“

„Áno.“ Odpovedal jednoducho. Na dlhšiu odpoveď si totiž netrúfol. Obával by sa, že by ho pri spomínaní na Harryho zradil hlas.

„A aký bol? Viete, na vašich hodinách? Bol najlepší v triede?“ vyzvedal Albus ďalej. Keď mu Severus hneď neodpovedal, tak pokračoval.  „Viete, on je teraz tiež majster elixírov!“ vyhlásil hrdo. To Severusa prekvapilo. Vedel síce, že sa Harry pod jeho vedením v poslednom roku zlepšil, ale že by až tak? „Skutočne?“

„Áno! Viete, aj náš druhý otec bol majster v elixíroch. Aspoň krstný Draco nám to vravel. Preto sme vraj taký talentovaný!“ Chválil sa hrdo. „Albus, prestaň sa chvastať!“ okríkla ho jeho sestra, no Severus mohol vidieť, že v skutočnosti s ním plne súhlasí. Nemohol si pomôcť a pobavene sa usmial. Potterová krv sa nezaprie... on si však bol istý, že sú to aj jeho deti, no ako si to potvrdiť?

„Tak mladé talenty vravíte? Tak to by som sa rád sám presvedčil. Koľko máte rokov? Aby som vedel, kedy vás môžem očakávať v škole.“

„Máme 7, sme len o niekoľko mesiacov starší ako Scorpius.“ Odpovedal mu Albus ochotne. Severus vypozoroval, že on je z ich dvojice ten živší. Lily vyzerala byť tá uvážlivejšia.

„Tak to sám zrejme na čo tešiť, však? Toľko talentov naraz...“

 

 Ďalej sa vo vete nedostal, pretože sa do miestnosti vrútil Harry Potter. Výraz na jeho tvári prezrádzal zúfalstvo, hnev ale najme strach. Rýchlim pohľadom hodnotil dianie v miestnosti. Na zlomok sekundy sa zastavil svojim pohľadom na Severusovej tvári, predtým ako schytil svoje deti a nedbajúc na ochrany okolo sídla, premiestnil sa preč. V miestnosti zostal len zaskočený Severus.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ho opatrne Draco, ktorý prišiel spolu s Harrym.

„Sú... sú to moje deti, však?“ spýtal sa ho ignorujúc jeho otázku. Pociťoval nádej, ale aj obrovskú úzkosť. Čo ak sa nakoniec predsa len mýlil? Pri Harryho reakcií to bolo takmer nemožné, ale...

„Áno.“

Pocítil akoby z neho spadol obrovský balvan. Tak veľmi sa obával, že by sa mýlil... Tak je to pravda, on je otec! Ale prečo mu to Draco nikdy nepovedal? Radosť začala ustupovať do pozadia a dopredu sa začínala prebíjať zlosť. Prečo mu to NIKTO za tých dlhých 7 rokov nepovedal?!

„Prečo si mi nič nepovedal? Prečo? Nechával si ma v nevedomosti? Vy všetci!“ oboril sa na neho a v jeho hlase bolo jasné zúfalstvo.

„Odpusť, ja som ti to nemohol povedať. Viaže nás prísaha. Všetkých. Každého kto o deťoch vie. Nikto ti to nemohol povedať, nedokázal. Harry si dal záležať, aby si sa o tom nedozvedel... Preto som tak naliehal aby si sem prišiel. Nemohol som ti to povedať, ale... mohol si na to prísť sám.“

Severus prekvapením zadržal dych. Tak veľmi Harrymu záležalo na tom, aby sa o svojich deťoch nikdy nedozvedel? Potom sa zameral opäť na Draca.

„Prečo až teraz? Prečo si nenaliehal aby som prišiel už skôr? To si ma musel nechať trpieť tak dlho? Ty si vedel najlepšie ako veľmi som sa obviňoval, ako som ľutoval čo sa stalo. Vždy keď som bol s malým Scorpiom, predstavoval som si, že keby som nebol taký idiot, mohol som sa hrať rovnako s vlastnými deťmi. Vedel si to a nič si nespravil! Prečo?“ Na konci už zúfalo kričal.

„Prepáč. Ja, asi som dúfal, že by ti to Harry povedal sám. Ale on je tak prekliato tvrdohlaví. Už som sa nedokázal pozerať na to, ako sa trápite. Obaja. On ťa miluje, po celú tu dobu. A o tebe ani nehovorím. Tvoju lásku je ťažké získať, no keď už miluješ, tak je to na celý život. Vy k sebe patríte. Ty, Harry a Lily s Albusom. Na škole to bol Harry, kto bojoval o teba. Ak o nich stojíš, je čas aby si tentoraz zabojoval ty. Nebude to jednoduché, ale trúfam si povedať, že to je tvoja jediná šanca. Nepremárni ju!

Ja teraz idem za Harrym a budem dúfať, že ma nezabije hneď ako ma uvidí. A ak to prežijem, pokúsim sa ho presvedčiť, aby ti dal šancu. Drž mi palce!“ pobúchal Severusa po pleci a s tichým puf sa premiestnil preč. V hale nechal rozrušeného Severusa strateného vo svojich myšlienkach a pocitoch.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Pokračovat

Denem,19. 10. 2017 10:34

Jsem ráda že jsi začala zase psát. Nedokončené povídky většinou nečtu, ale když jsi se k ní teď vrátila, tak jsem zariskoval

Vítej zpět

Blesk,4. 9. 2017 17:32

Jsem ráda, že ses vrátila k psaní. I když na začátku jsem to moc nebrala, Severus brání Harrymu jít na ošetřovnu jen kvůli tomu, že s ním chce mluvit? Mno... Ale.zase beru argument, že se mu vyhýbal, aby mu už víc neubližoval, teď jen doufám, že ten velký časový.skok bude pro dobrou věc, třeba pro malé dohazovače :)

.....

Kilia Ice ,30. 8. 2017 18:10

Och úžasná časť. Som rada, že Harry o svoje deti neprišiel. Teraz to už iba vyriešiť so Severusom a bude hotovo :D Snáď bude čoskoro pokračovanie

I když to trvalo...

SORA 77,27. 8. 2017 11:14

I když to trvalo a já už se začala smiřovat s tím, že se pokračování nedočkám, překvapila mě krásná, dojemná kapitola. Vůbec mě nenapadlo, že si Severus myslí tohle! Ale bylo to logické, že?
Děkuju za krásné čtení, dojemné, jako vždy... Doufám, že Sev sebere vešekerou svou bojovnost a půjde do toho.

====

weras,26. 8. 2017 13:31

Sláva! Jsem tady každou chvíli a konečně mám štěstí! Z toho posledního dílu jsem nebyla nadšená,ale je fakt,že ze Severusového pohledu kapitola vyzněla opravdu jinak. Díky Dracovi už Severus ví a snad se do toho pořádně obuje,aby je konečně získal.Snad mu děti pomohou. Díky za kapitolu a moc se těším na další!!!Snad trochu dřív!

...

Abequa,25. 8. 2017 23:54

No ty kráso... Mazec jako jsem zvědavá jak Severus zabojuje a moc se mi líbí jak se Draco snaží... Děkuji za další dílek a moc se těším na pokračování :) Děti vypadají že by mohli být za druhého otce rády...