Harry Potter Slash poviedky

„...Tak Potter, prekvapte ma. Legilimens!“ 

Snape na nič nečakal a zaútočil na Harryho myseľ. A zostal prekvapene stáť, keď bol z jeho hlavy vyhodený ešte skôr, ako sa do nej skutočne dostal. Ani sa nesnažil skryť šok, ktorý sa musel odzrkadliť aj na jeho tvári. „Čo ste to urobili?“ Harry, ktorý bol doteraz značne nervózny sa pomaly upokojil a do tváre sa mu začal vkrádať spokojný výraz. „No... dalo by sa povedať, že od začiatku prázdnin som začal trochu trénovať. Avšak, potrebujem si svoje štíty odskúšať aj proti skutočnému útoku.“

„Tak to vypadá, že sa vám skutočne podarilo prekvapiť ma... a to sme vlastne ešte ani nezačali. No odteraz to už tak jednoduché nebude. Uvidíme, aký nápor ste schopný odraziť! Pripravte sa...pokračujeme!“

Tentoraz Snape zaútočil jemnejšie aby si mohol prezrieť ochranu, ktorú chlapec vybudoval okolo svojej mysle. Objavil obrovskú sklenenú bariéru, za ktorou sa občas mihla niektorá z Harryho spomienok. Vyzerá to, že zvládol základy a dokáže vytvoriť aspoň slabú bariéru medzi útočníkom a svojou mysľou. Budeme však asi musieť popracovať na jej sile...a svoje myšlienky ešte stále neovládol. Nevadí, od našich lekcií spravil veľký pokrok. Poďme skúsiť, čo tá jeho sklenená stena vydrží.

Po tom, čo skúsil na Harryho mentálne štíty trochu pritlačil zistil, že napriek výzoru nie je bariéra zo skla, ale z nejakého pružného materiálu. Tak preto som bol po prvý raz  tak efektívne odrazený. Môj útok nebol dostatočne silný na to, aby som sa dostal za ochrany a tak sa moja mágia jednoducho odrazila. Šikovný chalan...ako ho také niečo napadlo?

Začal pomaly zintenzívňovať silu svojho útoku no bariéra sa len poddajne naťahovala. Takto to teda nepôjde. Ak sa chcem dostať až do jeho myšlienok, bude treba prudký útok.  Rozhodol sa teda, že na teraz sa stiahne. Keď bol naspäť vo svojom tele, pozrel sa na Harryho. Chcel sa presvedčiť, či je chlapec v poriadku a či je schopný dnes ešte pokračovať. Čo Severus neočakával, bol Harryho samoľúby výraz. Len počkaj ty fagan, ja ti ten spokojný výraz rýchlo zmažem. Pomyslel si podráždene. Hoci bol hrdý na to, že si Harry dokázal sám vybudovať takúto ochranu okolo svojej mysle jeho výraz ho neskutočne vytáčal. „Len si o sebe toľko nenamýšľajte Potter. Ešte sme ani poriadne nezačal. Legilimens!“

Tentoraz ho Severus nešetril a zaútočil plnou silou. Ako očakával bariéra padla, ale musel na to vynaložiť viac sily ako predpokladal. Keď sa konečne dostal za štíty, ocitol sa vo víre Harryho spomienok.

Harry ako prvý krát vstupuje na Šikmú uličku... jeden z jeho metlobalových zápasov...hodina starostlivosti o kúzelné tvory... Harry chystajúci si prísady na elixír....

Severus si prezeral tieto spomienky a nemohol sa zbaviť pocitu, že niečo tu nie je správne. Jeho inštinkt mu napovedal, že to čo vidí sú len spomienky ktoré Harry chce, aby videl. Nenašiel totiž žiadne spomienky, ktoré by mohol spojiť s výraznými pocitmi ako je radosť alebo zloba. Všetko č videl boli iba neutrálne spomienky, ktoré u pripadali, že majú iba odviesť jeho pozornosť. Alebo majú Harrymu poskytnúť čas, aby sa mohol začať brániť?

 Netrvalo dlho, a jeho predpoklad sa vyplnil. Cítil, ako sa chlapec snaží zatlačiť na jeho myseľ aby ju vytlačil späť za obrany, ale Severus sa teraz nehodlal nechať takto poraziť. Sám začal tlačiť proti chlapcovej mysli až sa nakoniec ocitol vo veľkej kamennej sieni, ktorá bola plná kníh. Zarazene sa rozhliadal okolo seba. Tak takéto niečo nie že nečakal, niečo podobné ešte nikdy nevidel. Ešte nevidel žiadnu myseľ ktorá by vyzerala takto. Fascinovane sa priblížil k jednej z políc a načiahol sa po jednu z kníh. Keď ju chytil do ruky zasiahol ho pocit radosti. Nevedel, čo v tej knihe je, ale predpokladal, že je v nej zavretá nejaká Harryho radostná spomienka. Chcel zrovna knihu otvoriť, keď do neho znovu narazila Harryho myseľ. Tentoraz útok neočakával a bol vytlačený z chlapcovej mysle.    

Obaja zhlboka dýchali a opierali sa o nohy. Severus si musel v duchu pogratulovať, že navrhol aby sa usadili do kresiel, lebo inak by sa teraz zrejme musel zbierať zo zeme. Ani v tých najoptimistickejších predstavách by nepredpokladal, že Harryho oklumencia by sa mohla tak zlepšiť. Už len na to, aby sa vôbec dostal do chlapcovej mysle, musel použiť veľkú silu. A tá stena zo spomienok? Ak by ho napadol niekto menej skúsený v legilimencií pravdepodobne by sa uspokojil z tým čo videl a ďalej by nepátral...samozrejme, ak by k tým nastrojeným spomienkam vôbec dostal. Hoci vedel, že proti Temnému pánovi by sa neubránil, musel uznať, že ho Harry svojimi schopnosťami ohromil. Zároveň ho začala zožierať zvedavosť, ako na niečo podobné vôbec prišiel. Pochyboval, že to vymyslel sám... Sú tu v knižnici nejaké knihy o oklumencií? Musím si to všetko poriadne premyslieť a možno by som sa mohol porozhliadnuť, či tu nenájdem nejakú knihu....

„ Dobre Potter. Myslím, že na dnes to už stačilo. Vaša obrana je pomerne pevná, ale voči Temnému pánovi by ste nemal šancu. Dobrá správa je, že máme s čím pracovať. Teraz si bežte ľahnúť, aby ste boli zajtra pripravený. Po obede budeme mať ďalšiu lekciu....A nezabudnite, že ráno varíme elixíry!“ Severus počkal, kým Harry odíde do svojej izby a sám sa vydal do knižnice. Chodil od jedného regálu ku druhému, čítal postupne všetky názvy kníh a hľadal aj tú najmenšiu spojitosť s mágiou mysle. Tak ako si myslel, žiadne také knihy tam neboli. Bude sa ho na to musieť opýtať.

***

Celé doobedie sledoval Harryho a rozmýšľal, ako zistiť čo ho najviac zaujíma. Rozhodol sa, že  s otázkami počká až na lekciu...a ak mu nebude chcieť odpovedať...tak jednoducho niečo vymyslí. Po obede sledoval ako sa Harry pokojne usadil do kresla a so sebavedomým úškrnom ho pozoruje. Ten jeho výraz ho vytáčal. Zdalo sa mu, že si chlapec začína o sebe priveľa namýšľať. Snažil sa však zostať v pokoji...v nasledujúcich chvíľach zrejme bude potrebovať chladnú hlavu.

„Pán Potter, mám na vás pár otázok.“ Po tejto vete Harry trochu zneistel a z tváre sa mu vytratil ten nadradený výraz. „Zaujímalo by ma, kde ste sa naučil takýto spôsob ochrany mysle, lebo toto ste sám rozhodne nevymysleli!“ 

„Ja...prečítal som si to v jednej knihe...“

„Áno? A čo to bolo za knihu? A odkiaľ ju máte?“ Harry bol čím viac tým nervóznejší. Bolo vidno, ako vymýšľa najvhodnejšiu odpoveď. „Tá kniha sa volá... Buduj svoju myseľ a chráň myšlienky  a našiel som ju tu v knižnici.“ Snape si ho so zvrašteným obočím premeriaval. V tvári sa mu odzrkadlil počínajúci hnev. „Viete Potter, nemám rád keď mi niekto klame a ešte viac ma vytáča, keď zo mňa niekto robí hlupáka... Mám veľmi dobrý prehľad o knihách, ktoré sa nachádzajú v knižnici a tie o oklumencií sa tam rozhodne nenachádzali. Ako som vám už vysvetlil, nie je to veľmi známe odvetvie mágie o jeho legalite nehovoriac. Buďte si istý, že takéto knihy nepatria k tým, ktoré by sa voľne povaľovali v knižnici...“ dopovedal a vyzývavo sa pozrel na Harryho. „Ako som vám povedal, tú knihu som našiel v knižnici.“

„Nuž ako myslíte Potter. Keď mi to nechcete povedať vy, budem si to musieť zistiť sám. Aspoň teraz uvidíme, ako sa dokážete brániť, keď budem pátrať po niečom konkrétnom. Tak ako včera, môžete sa brániť ako uznáte za vhodné. Keďže mi to z nejakého dôvodu nechcete povedať, budete mať dobrú motiváciu aby ste sa bránil. Začneme, pripravte sa....Legilimens!“  

Zatlačil na obrany, tak ako predchádzajúci deň a čo najrýchlejšie sa predral cez hradbu spomienok. Pohľad na miestnosť s knihami ho ohromil rovnakou mierou ako včera. Rýchlo sa však začal sústrediť na úlohu, ktorú si vytýčil. Rozprestrel úponky svojej mágie aby odhalil miesto, kde sa sústreďuje Harryho obrana. Keď určil presné miesto začal naň tlačiť až prelomil obranu. Vytiahol knihu a otvoril ju. Nahliadol do spomienok, ale na jeho prekvapenie neobjavil spomienku, ktorú očakával. Miesto toho pozoroval ako hrá Harry po prvý raz metlobal. Vo víre spomienky zrazu ucítil silný tlak, ktorým sa ho snažil Harry vytlačiť. Rýchlo sa vzchopil a sústredil sa na udržanie v chlapcovej mysli. Našiel ďalšie miesto, kde boli zosilnené obrany a zaútočil naň. Rovnako ako predtým, našiel úplne inú spomienku nasledovanú snahou o vytlačenie ho. Rovnaký priebeh mali aj nasledujúce pokusy, no Severusovi už po treťom neúspešnom útoku bolo jasné, že Harry sa len snaží odviesť jeho pozornosť. Rozhodol sa pristúpiť na jeho hru a pritom sa snažil určiť to správne miesto. Svoju pozornosť upriamil na malú nenápadnú knižočku. Nenápadne jej smerom vyslal úponky mágie so snahou vycítiť emócie, ktoré z nej vyžarovali. Neistota a strach ktoré vycítil boli prerazené silnou radosťou a očakávaním. Naoko sa stiahol a dúfal, že Harry poľaví vo svojej ostražitosti a potom prudko zaútočil. Ako dúfal, chlapec zoslabil svoju pozornosť a tak mohol útržok spomienky.

Harry vstúpil do knižnice a zavolal škriatka. Chvíľu sa o niečom rozprávali a potom mu škriatok doniesol zopár kníh. Harry si ich odložil na stolík a znovu sa niečo opýtal škriatka ten mu začal niečo vysvetľovať a prudko pri to gestikuloval. Harry sa po celý čas mračil a občas prikývol. Keď škriatok ukončil svoj prejav Harry sa ho ešte niečo spýtal...

V tom na neho chlapec priam zúfalo zaútočil a snažil sa ho vytlačiť zo svojej mysle. Severus, ktorý sa nechcel vzdať tejto spomienky sa celou silou snažil udržať, no napriek tomu sa musel trochu stiahnuť. Už bol pripravený na posledný útok, ale zarazil ho predmet ktorý mu stál v ceste. Udivene sa pozeral na zrkadlo ktoré teraz chránilo tú spomienku. Prvotný šok vystriedalo pobavenie. To si skutočne myslí, že ma tým zastaví?  Ďalej sa nad tým nezamýšľal a zaútočil...a rýchlo to oľutoval.

Len čo jeho mágia narazila do zrkadla, odrazila sa späť a vtiahlo ho do jeho vlastnej spomienky. Tej, ktorú sa pred Harrym snažil čo najlepšie ukryť. Tú, keď sa dozvedel o tom, že je Harry jeho syn.

Drahý Sev,

Je divné ti teraz takto písať. Žiaľ ak teraz čítaš tento list znamená to, že som mŕtva...

Iste si spomenieš na ten víkend  po mojej svadbe. Boli sme na spoločenskom večierku kde sme sa dobre bavili, no možno sme to trocha prehnali s pitím. Avšak predpokladám, že nič viac si už z toho víkendu nepamätáš...

Do pitia nám vtedy primiešal elixír lásky...našiel nás James...

...sme sa s tebou dohodli, že si tú spomienku necháš odstrániť...

..už začínaš tušiť, prečo ti toto všetko píšem... tušíš správne, to ty si Harryho otec...

Dohodli sme sa, že sa to nikdy nikto nedozvie... si jediný človek, ktorý vie, že otcom Harryho Pottera si ty Severus ... Nechávam na teba, či to Harrymu povieš alebo nie...

... vždy si bol môj najlepší priateľ ... budeš mu dobrý otec...

Sústredil sa na to, aby tú spomienku potlačil. Keď sa mu to nakoniec podarilo, čakal ho pohľad do Harryho bielej tváre. Šokovane na neho hľadel. „Potter, čo ste tu urobil?“ No Harry otázku nepostrehol. „Je... je to pravda?“ povedal priškrteným hlasom. Teraz bol rad na Severusovi aby zbledol, keď si uvedomil, čo musel chlapec vidieť. Harry však na svoju odpoveď nepočkal. Vybehol z izby a zavrel sa vo svojej izbe. Severus bežal za ním. „Harry!“ Kričal a búchal na dvere. „Harry no tak, otvor!“ Pokúsil sa otvoriť dvere, no tie zostali zavreté. Nepomohlo mu ani kúzlo. „Otvor tie dvere! Daj mi možnosť, aby som to vysvetlil!“

Keď ubehlo asi desať minút a nič sa nedialo odišiel Severus s netypicky zvesenými plecami do salónu. Zvalil sa do kresla a nalial si za pohár ohnivej whisky. No tak to som teda pekne posral. Merlin, prečo sa to musel teraz dozvedieť? Konečne sme spolu začali normálne vychádzať...a navyše to zistil takýmto spôsobom. Prečo som nebol opatrnejší?  Ako ho mám teraz presvedčiť, že mi môže dôverovať?

Harry zo svojej izby nevychádzal. Rozhodol sa, že mu teda nechá čas, aby si utriedil myšlienky. Keď sa neobjavil ani na večeri, začal sa trocha obávať. Znovu sa pokúsil otvoriť dvere do jeho izby, no tie sa ani nepohli. Aby unikol pred tou neistotou a nervozitou, ktorá sa mu rozlievala vo vnútri siahol po ďalšom poháriku ohnivej whisky...

***

Harry sa snažil ubrániť profesorovým útokom. Aby odlákal pozornosť od spomienky, ktorú chcel profesor nájsť, upriamoval jeho pozornosť na úplne iné spomienky. Podcenil ho však a profesor nakoniec našiel čo hľadal. Našťastie sa mu ho podarilo odraziť a profesor sa o jeho súkromnej knižnici nedozvedel. Vedel iba, že tú knihu skutočne hľadal v knižnici...Bod pre teba Harry! Pomyslel si Harry pobavene, ale vedel, že profesor sa nevzdá. Preto bol rád, keď si spomenul na jedno kúzlo, spôsob obrany, o ktorom sa dočítal. Hoci ho ešte neskúšal dúfal, že sa mu podarí.

Pred spomienku, ktorú sa snažil ochrániť vybudoval akési zrkadlo. Jeho úlohou bolo odraziť útočníka a dalo mu možnosť zistiť to po čom útočník túžil. Keďže sa Snape snažil nájsť, to čo sa pred ním snažil Harry skryť, nahliadol Harry do spomienky, ktorá mala pred ním zostať skrytá. Kým ho Snape zo svojej mysle vytlačil, stihol si prečítať útržky akéhosi listu. Po tom, čo si pospájal to čo zistil, by si prial aby to kúzlo na svoju ochranu nikdy nepoužil.

Čože? Ako...ako by to mohla byť pravda? „Je... je to pravda?“ dostal zo seba nakoniec. Keď videl ten zdesený výraz na Snapeovej tvári pochopil, že to pravda musí byť. Aspoň Snape verí, že je to pravda. Keď si to uvedomil, zdesene ušiel do svojej izby a požiadal Kreachera, aby zabezpečil jeho izbu.

Snape? Ako by mohol byť moji otcom? Veď ma celý môj život nenávidí!

Celý život? Spomeň si na posledné dni...

Navyše, vôbec sa na neho nepodobám, všetci mi vravia, že som takmer presná kópia môjho otca!

Harry, Harry, Harry...hovorí ti niečo slovko mágia?

 Nie, neverím tomu....keby to bola pravda povedal by mi to!

Iste a čo by mu to pomohlo? Skočil by si mu do náručia?

Harry sa dlhú dobu hádal sám zo sebou. Pochodoval po izbe a občas niečo frustrovane hodil na zem. Ten muž... muž, ktorý bol už od prvých dní v škole jeho postrachom a nenávidí ho, by mal byť jeho otec? Nie to nie je pravda. Sám voči nemu necítil nenávisť, už dávno nie. Cítil voči nemu rešpekt za to čo robí, rovnako ako vďačnosť za to, koľko krát ho už zachránil. Napriek tomu pociťoval zdesenie, že by mal byť Snape jeho otec. No niekde v úzadí, tam, kde ešte prebýval ten malý chlapec túžiaci po rodine, pociťoval iskierku nádeje. Možno...možno má aj on nárok na rodinu?

Na druhú stranu, Snape to zrejme rovnako necíti. Nenávidí ho, prečo by to mal zmeniť fakt, že by mal byť jeho syn? Navyše, je otázne ako dlho to už vie. Možno to vedel celú tu dobu a to bol dôvod prečo ho nemá rád? Ale prečo by to tak bolo?

Navyše, tieto posledné dni, keď boli spolu zavretý v jednom dome sa mu nevysmieval. Iste sem tam si neodpustil sarkastickú poznámku, ale to bol proste on. Navyše... neváhal a keď ho Harry požiadal, bez váhania mu pomohol aj s elixírmi aj oklumenciou...hoci voči tejto lekcií by mal svoje výhrady....ale to teraz nie je podstatné. Vážne nevedel, čo si mal myslieť. A nevedel vlastne ani to, aké má ohľadne toho pocity. Keď sa nakoniec trochu ukľudnil, zdesene sa obzrel po svojej zničenej izbe. S povzdychom ju narýchlo upratal a vyčerpane zaspal. Keď sa zobudil, zistil, že je už dávno po večeri, no zo svojej izby nevyšiel. Nebol si istý, či by teraz zvládol pohľad do Snapeovej tváre. Miesto toho si náhodne vybral knihu z nočného stolíka. Nech sa však akokoľvek snažil čítať, nedokázal sa sústrediť. Jeho myšlienky boli neustále unášané ku Snapeovi. Frustrovane odhodil knihy niekam do rohu. S rozhodnutím, že všetko vyrieši ráno znovu zaspal...