Harry Potter Slash poviedky

Prvá vec ktorú si Harry všimol po tom ako vstúpil na Grimauldovo námestie číslo 12 bol obraz siriusovej mamy. Len čo vstúpil na chodbu tak obraz začal niečo vykrikovať, ale Harry nemohol nič rozumieť, lebo sa v chodbe zjavil Dumbledore a na obraz použil umlčujúce zaklínadlo.

 „Dobrý deň, pán riaditeľ. Deje sa niečo?“  Spýtal sa ho Harry prekvapene. Vážne nečakal, že ho tu uvidí. Vari neveril Snapeovi, že ho sem dopraví v poriadku? Alebo sa stalo niečo iné? „Ahoj Harry, nie nič sa nedeje, len som sa chcel pozrieť ako sa ti darí. Och a priniesol som výsledky z vašich VČU.“  S tým odišiel do kuchyne a Harry ho pomaly nasledoval.

Len  čo vošiel do miestnosti, ocitol sa v záplave hnedých vlasov. Usmial sa  a povedal: „Ahoj Hermiona.“ Ešte chvíľku ho objímala no potom ho pustila. „Harry tak si nám chýbal. Všetci sme radi, že si prišiel.“ Potom za ním prišiel Ron a pobúchal ho chrbte.  „Čauko Harry ako si sa mal? Musím ti toho veľa povedať. Ale teraz si pod snami sadnúť k stolu, mamka niečo nachystala a je čas obeda.“ Harry sa rozosmial. Áno, to je celý Ron, obed je na prvom mieste. V pomerne dobrej nálade ich nasledoval k stolu. Len čo si sadol, pristál pred ním tanier plný jedla. „Och Harry zlatko, ty si ale vyrástol. No stále si dáky chudý tu máš obed, len si daj. A potom keď sa najete, vám profesor Dumbledore priniesol výsledky vašich VČU. Pozrieme sa ako ste dopadli, aby sme vedeli aké učebnice budete potrebovať.“ Ron prudko vydýchol a zbledol. „Vďaka mami, vážne vieš ako človeku pokaziť chuť k jedlu. Teraz nezvládnem nič zjesť.“ Hermiona nevyzerala o nič lepšie. Ak to bolo možné, bola asi ešte bledšia ako Ron a ruky sa jej mierne triasli. Harry sa ohľadom svojich výsledkov cítil vcelku sebaisto. Reakcia jeho kamarátov ho vážne pobavila. Hermionu vážne nechápal, bol si úplne istý, že s jej výsledkami nebudú žiadne problémy. Čo sa Rona týka neveril, že by mu niečo dokázalo pokaziť jeho chuť k jedlu...Ani výsledky zo skúšok. O okamih neskôr sa musel usmiať. Ako predpokladal, stačilo, aby Molly dala pred Rona jeho porciu jedla a predchádzajúca informácia bola zabudnutá. Toto mu chýbalo- jeho priatelia. S dobrý pocitom sa pustil do jedla aj on.

Keď dojedli všetko, čo im Molly prichystala, bol čas aby sa predsa len presunuli z kuchyne preč a pozreli si svoje výsledky. Vošli do malej obývačky, v ktorej bol malý stolík a okolo neho staré sedačky. Usadili sa a otvorili si svoje obálky. Harry vytiahol pergamen a prezrel si svoje známky. Z Obrany dostal V, ale aby bol úprimný celkom to očakával. Skúšajúci boli ohromený z jeho patronusa. Zo Starostlivosti, Čarovania, Herbológie, Transfigurácie a Elixírov dostal P. Z výsledkov z týchto predmetov bol veľmi spokojný. Iba známka z elixírov ho trochu mrzela. Vedel, že Snape berie do svojej triedy pokročilých elixírov iba tých, čo dosiahli  najlepšie výsledky. Na chvíľu ho napadlo, že by ho šiel poprosiť, aby ho do svojej triedy prijal, ale túto myšlienku rýchlo zahnal. Vedel si veľmi dobre predstaviť profesorov výraz keby mu to povedal...a tie sarkastické poznámky, ktoré by celkom určite nasledovali si rád odpustí. No svojho štúdia tohto predmetu sa ešte nevzdal. Rýchlo sa rozhodol, že si kúpi aj učebnicu na tento rok a poprosí Hermionu aby mu s učením pomohla ak bude treba. Bol si istý, že ona v nich bude pokračovať. Z veštenia dostal S, ale počítal stým, že tento predmet nespraví. Aj tak to bola zbytočnosť. Nakoniec tu boli Dejiny mágie z ktorých mal za H avšak ako by mohol dostať lepšiu známku, keď skúšku nedokončil?

Do teraz si na udalosti na ministerstve ani nespomenul no teraz... Tvárou sa mu mihol zarmútený výraz. „Decká...ja...som unavený idem do izby.“ S tým sa rozbehol do izby ktorú obýval spolu s Ronom, na ich reakciu nečakal. Keď bežal hore schodmi všimol si, že v jednej z miestností Dumbledore o niečom búrlivo diskutuje so Snapeom. Na miestnosť bolo použité zaklínadlo proti odpočúvaniu, takže nemohol počuť o čom sa bavia. Inokedy by ho to asi zaujímalo ale teraz nie, teraz chcel byť len čo najrýchlejšie vo svojej izbe.  Rýchlo za sebou zavrel dvere a zvalil sa na posteľ.

Chcel som byť silný...ale tu? Toľko spomienok na Siriusa. Ako to tu mám vydržať? Musím, pre Siriho to vydržím, bude sa snažiť, urobím všetko pre to aby na mňa mohol byť hrdý...on, mama a otec všetci. Ale...bude to ťažké vyrovnať sa stým, že ho tu už nikdy neuvidím. Po tvári mu stieklo pár zadržovaných sĺz. Zaboril tvár do vankúša a s myšlienkami na svojho krstného otca zaspal. Zobudil ho až buchot niekde v rohu izby, rýchlo zahnal ospalosť a pozrel sa smerom, odkiaľ počul buchot. Nič však nevidel. „Je tam niekto? Ukážte sa!“ Zvolal pevným hlasom do ktorého nenechal preniknúť ani zrniečko svojej neistoty.  

„Pán si bude želať?“ Pred Harrym sa objavil škaredý škriatok, ktorý si ho premeriaval nečitateľným pohľadom. „Kreacher? Čo tu robíš“ Bolo mu divné, že škriatok sa na jeho zvolanie ukázal. Čo si pamätal bol to tvor plný nenávisti, ktorý nikdy nikoho nepočúval. Patril Siriusovi ktorým opovrhoval, nikdy mu neprejavil ani náznak úcty. Bolo divné, že teraz sa správal no...skoro slušne. „Pán ma volal, preto som prišiel, čo si bude Pán želať?“ Harry sa zamračil. Malému škriatkovi vôbec neveril, pamätal si ako sa správal ku všetkým minulý rok. „Ale čo si robil v mojej izbe Kreacher?“ Potom sa zarazil keď si uvedomil jednu vec čo škriatok povedal. „A ako si to myslel s tým pánom? Veď ty si patril Siriusovi!“

Po tejto otázke sa malý škriatok naježil. „Nie, Kreacher nepatrí tomu zradcovi krvi. Nie! Kreacher patrí novému pánovi domu. Vy ste nový pán, Pane!“ Harry len stále zmetene pozeral na malého škriatka. Prečo mu to nikto nepovedal? Veď to predsa niekto musel vedieť, aspoň Dumbledore, nie? Povzdychol si. Rozhodol sa, že ešte počká. Predsa, je tu len chvíľu len čo sa stretol s kamarátmi a pozrel si výsledky zo skúšok. Hneď potom odišiel do izby. Dobre počkám, verím, že mi to ešte všetko vysvetlia len čo bude trocha času... S týmto sa zvonu pozrel na škriatka. „Fajn takže teraz keď som tvoj pán, ma musíš poslúchať...ale prečo si bol v mojej izbe?“   

„Kreacher sa chcel niekde schovať, Pane. Dom je plný zradcov krvi a je tu aj tá malá humusáčka. Kreacher ich nebude poslúchať a nechce sa s nimi ani stretnúť.“ Ako ho Harry počúval, začal sa v ňom prebúdzať hnev. Vážne nemal rad keď niekto uráža jeho kamarátov. Avšak vedel, že by bolo zbytočné mu niečo hovoriť. Škriatok mal zakorenené predsudky ešte z dôb siriusovej matky a tých ho už asi nezbaví. Napriek tomu sa nadýchol a povedal mu. „Kreacher, nebudeš urážať mojich priateľov. Ak si praješ, aby si s nimi nemusel prísť do kontaktu tak dobre. Môžeš sa im vyhýbať...poslúchať musíš iba mňa, ale neželám si, aby si sa schovával v mojej izbe.“ Škriatok sa mu uklonil a so súhlasom sa potichu odmiestnil.

Ako náhle osamel, zamyslel sa čo bude teraz robiť. Vyzrel von oknom a zistil, že už sa stmieva. To som vážne prespal celý deň? Pomyslel si. Už keď sa zobudil videl, že ronová posteľ je prázdna, preto usúdil, že ešte tak veľa hodín byť nemôže. Pomaly sa presunul zo svojej izby prišiel dolu. Videl že v kuchyni sa svieti, preto sa vydal najprv tam. Pri stole tam sedeli  Fred s Georgeom a o niečom živo diskutovali. Keď si ho všimli, usmiali sa a hneď sa s ním bežali uvítať.

 „Čau Harry...“ Zvolal prvý a rýchlo ho objal.

„...Ako sa máš?...“ ,objalo ho aj druhé z dvojčiat.

„Zdravím, chlapci celkom sa to dá. Čo máte nové?“

„Najprv by nás zaujímalo...“

„...ako si si dovolil na nás nepočkať?“

„My sme sa tešili, že ťa uvidíme...“

„...keď sa vrátime z Priečnej...“

„...a ty si nikde nebol!“

Harry sa na nich ospravedlňujúco pozrel a smutne sa pousmial. „Prepáčte, viete, ja som si sľúbil, že budem silný, ale keď som tu bol, začali ma zahŕňať spomienky na Siriusa a... potreboval som byť proste chvíľu sám. Nakoniec som zaspal. Bolo toho na mňa proste trocha moc.“ Prerývane si vydýchol, potom sa usmial už troška úprimnejšie a zo záujmom sa ich spýtal: „Čo ste vlastne robili na Priečnej? Teda ak to nie je nejaké veľké tajomstvo.“

Dvojčatá sa na seba pozreli. Videli, že Harrymu sa o Siriusovi rozprávať nechce, predsa je to veľmi citlivá téma. S porozumením na seba kývli a potom zo širokým úsmevom povedali:

„Taak...“  ,zatiahlo hneď jedno z dvojčiat.

„...Harry, Harry, Harry, ty si nám nejako zvedavý...“ ,doberali si ho ďalej.

„...Ale že si to Ty...“

„...tak ti to samozrejme odpustíme.“ Po tomto sa odmlčali, aby ho trošku ponaťahovali. Harry ktorý neustále preskakoval pohľadom z jedného na druhého, aby stíhal sledovať ktorý práve rozpráva. Ešte chvíľku ho napínali, kým sa nad ním zľutovali.

„Boli sme na priečnej, lebo sme si tam zriadili obchod.“

„Veď vieš, že sme povedali, že škola pre nás nie je....“

„...a vďaka tvojmu štedrému príspevku...“

„...sa nám skutočne darí.“ Ako ich Harry počúval už sa skutočne široko usmieval. Podľa jeho názoru presne toto kúzelnícky svet potreboval. Trochu sa zabaviť a nemyslieť len na vojnu.

„A Ty, drahý náš Harry...“ pokračovali ďalej,

„...si náš spoločník v zločine!“ Po tomto sa Harry tváril troška zmetene. „Ako to myslíte?“

„Ako nášmu sponzorovi...“, mrkol na neho sprisahanecky prvý,

„...ti slávnostne oznamujeme, že si tretinovým vlastníkom našej spoločnosti!“

Ak bol predtým Harry zmetený, teraz bol už skutočne šokovaný. „A- ale, to ...to nemyslíte predsa vážne. To nemôžete, ja som Vám tie peniaze daroval, toto vážne nie je potrebné.“

„Len nám ty Harry ver, my vieme čo robíme!“ Harry chcel ešte niečo namietnuť, ale vtom vbehol do kuchyne Ron. „Och som rád, že si ešte prišiel dole, len poď za nami do izby!“ Weasleyovci ani nepočkali aby niečo povedal a už ho tlačili do vedľajšej izby.  Tam boli usadený všetci momentálny obyvatelia Grimauldovho námestia. Boli tam Arthur s Molly, Bill s Fleur Delacour, Charlie a Hermiona s Ginny. Ron s dvojčatami stáli stále za ním. Keď sa rozhliadol po miestnosti lepšie, všimol si na stole tortu v tvare zlatej strely. Pri pohľade na ňu sa musel usmiať. Sám na svoje narodeniny zabudol, ale mohol sa spoľahnúť na Molly, že ona rozhodne nezabudne. Úprimne, bol im za to vďačný. Nie, že by si potrpel na darčeky alebo oslavy, ale aj tak bol rád. Zdalo sa mu to také...normálne a prirodzené...tu bol so svojou rodinou. Hermiona vyskočila a naťahovala za ním ruku. „Harry! Poď sem, sadni si sem za mnou.“ Harry sa najprv zvítal s tým, ktorých dnes ešte nevidel. Potom  si sadol ku Hermione z jednej strany, z druhej strany už na pohovke sedel Ron. Dvojčatá si sadli ku ním na zem.

„Harry, prajeme ti všetko najlepšie!“  Povedala za všetkých zúčastnených Molly. „Ja všetkým vám úprimne ďakujem.“ Povedal so širokým úsmevom a slzami v očiach. „Som neskutočne rád, že vás všetkých mám! Ja vôbec nemám slov.“  Potom len sedel a snažil sa prísť na niečo, čí by vyjadril, ako veľmi si cení, že môže byť teraz tu spolu s nimi. Nemusel však nič viac hovoriť, lebo sa reči znovu ujala Molly. „Tak teda,  keď sme tu takto všetci, myslím si,  že je čas na tortu!“ Ako povedala, začala hneď krájať tortu a pred každého posunula jeden kúsok.

 Keď  dojedli prišiel čas, aby Harrymu odovzdali darčeky. Od Hermiony dostal knihu o obrane proti čiernej mágií. Rona a Ginny mu dali spoločný  darček v podobe predplatného na časopis o metlobale. Keď to videl musel potlačiť smiech. No áno nikto nepoprie ich lásku k tomuto športu. Dvojčatá mu so sprisahaneckým výrazom dali balíček s ich zábavnými výrobkami. Keď si však neskôr o samote pozeral dôkladnejšie obsah ich balíčku našiel na spodku obálku. Bol v nej pergamen na ktorom bol uznaný ako tretinový vlastník ich obchodu. Bill a Fleur mu darovali nové stíhačské rukavice. Od Charlieho dostal dračí pazúr. Keď sa ho na to spýtal, Charlie mu povedal, že patril práve tomu drakovi s ktorým sa musel biť počas trojčarodejníckeho turnaja. Keď ho uvidel pomyslel si, že to bude pekný darček a pamiatka. Ako si rozbaľoval darčeky podišiel ku nemu Arthur.

„Harry, ešte tu máš tento darček. Kým si bol vo svojej izbe priniesla ho sem sova. Nevieme od koho je, ale musí to byť niekto z Rádu, inak by sa sem tá sova nedostala. Pre istotu sme ho však skontrolovali, či na ňom nie sú nejaké kliatby. Nenašli sme na ňom nič nebezpečné takže sa nemusíš báť.“ Harry si prevzal malú krabičku, strhol ceduľku so svojím menom a dôkladne ju preskúmal. Bola vyrezaná z tmavého dreva a dozdobená rytinami. Keď ju otvoril, našiel tam uloženú retiazku a malý prívesok z bieleho zlata. Mal tvar dvoch hadov ktorý sa okolo seba prepletali. Každý z hadov mal namiesto oka vsadený drobný kamienok –smaragd a obsidián. Prekvapene vytiahol prívesok s retiazkou von z krabičky a ukázal ho ostatným, ktorí ho zvedavo pozorovali. „Vážne neviete, kto mi to mohol poslať?“ Prebehol pohľadom po všetkých v miestnosti dúfajúc, že spozoruje nejakú reakciu. Všetci však vyzerali rovnako prekvapene ako on. „Nie Harry, vážne nič nevieme. Proste sem priletela sova, nechala ju na okne a letela preč.“ Ujala sa slova Hermiona. „Teraz je na mieste otázka, či je bezpečné ho nosiť. Čo myslíš Harry?“

„Ja neviem Hermi, ako vravíte, mohol to poslať len niekto z Rádu. Teda...malo by to byť bezpečné...ale... je mi podozrivé, že to niekto poslal bez toho aby sa podpísal,“ hovoril zadumane.  „Ja si myslím, že by si ho nosiť mal...čo ak je to od nejakej tajnej ctiteľky?“ Škeril sa na neho Ron. Toho sa hneď chytili dvojčatá. „Hej, to je dobrý nápad Ron...“

„...veru, plne s tebou súhlasím George...ale nechápem, ako je možné, že to nenapadlo nás!“

„Na nás len zostalo, aby sme prišli sna to, kto by táto ctiteľka mohla byť!“

„Zhrňme si kandidátov, kto všetko je v Ráde?“ Dvojičkám sa táto téma zjavne páčila a rozhodne nemali v úmysle len tak prestať.

„Veľa možností nie je...napadajú ma len dve členky...keďže vieme, že naša mama ani Fleur to neboli...“

„...veru, veru ako vravíš, tiež viem len o dvoch kandidátkach!“

„A koho máte na mysli?“ Zaujímala sa tentoraz Ginny. „Héj, ľudia prestaňte, to nie je vtipné!“ Snažil sa ich prerušiť Harry, ale musel si aj sám priznať, že sa pomerne baví. A ak mal byť úprimný celkom ho zaujímalo, koho dvojčatá vymysleli ako jeho možnú tajnú ctiteľku.

„Och Harry, máš pravdu toto nie je vtipné!“

„Toto je totiž veľmi dôležitá vec...“

„...tak aby sme Vás nenapínali, ako prvý kandidát nám vystupuje Tonksová...“ Po tomto bolo počuť v izbe mierne pohvizdovanie a chechtanie sa. Harry pri tej predstave mierne sčervenal, čo vyvolalo ešte väčšiu vlnu pobavenia. Keď sa všetci utíšili, Fred s Georgeom pokračovali.

„A druhou kandidátkou je...“

„...ďalšiu možnosťou už je len Mcgonagallová!“ Po tomto vyhlásení sa miestnosťou niesli rôzne reakcie. Harry s Ronom sa tvárili zhrozene, Charlie s Billym zasa vyprskli smiechom. Ginny bola na hrane medzi smiechom a zhrozením a Hermiona vyzerala vážne pohoršene, pretože sa jej nepáčilo zosmiešnenie ich profesorky.

Prípadnú ďalšiu konverzáciu prerušila Molly, ktorá sa na dvojčatá pozerala veľmi nesúhlasným pohľadom. „Tak chlapci to by už stačilo. Myslím, že je už čas aby ste si išli ľahnúť!“ Jej veliteľskému tónu si nedovolili odporovať a tak sa vydali do izieb.

***

V izbe bola tma a Harry sa prehadzoval vo svojej posteli. Celý večer nemusel na nič myslieť bol úplne uvoľnený a skvele sa bavil. No teraz potme a tichu v dome, ktorý patril Siriusovi sa na neho začal znovu valiť potlačovaný pocit viny.

„Harry, čo sa deje?“ Harry sa otočil smerom odkiaľ na neho prehovoril jeho kamarát. „Ron, ty si hore? Prečo nespíš?“ Počul len posmešné odfrknutie. „Ako by som spal keď sa tu stále prevaľuješ? Ale je zábavné, že sa zrovna ty pýtaš prečo nespíš!“ povedal pobavene. Potom zvážnel a znova sa opýtal: „Harry, som tvoj kamoš mne môžeš povedať, čo ťa trápi.“

Oslovený si len povzdychol. „Vieš Ron, ja som si cez prázdniny povedal, že sa pokúsim neviniť za to, čo sa stalo Siriusovi. Hovoril som si, že on by to tak nechcel, že ľutovaním sa by som akurát pošpinil jeho činy a jeho rozhodnutie. Rozhodol som sa, že si to budem vážiť a budem sa učiť a snažiť čo najviac, aby na mňa mohol byť hrdý ak ma vidí tam, kde je teraz.  Keď som bol sám u Dursleyovcov tak sa mi to darilo bol som silný a zvládal som to. No tu, tu som zahltený spomienkami. Kým sa niečo deje je to v poriadku no teraz...všetko to na mňa dolieha.“ Zveril sa mu so svojimi pocitmi takmer šepky.

Ron zostal potichu. Toto rozhodne nečakal. Hlavne to, ako sa stým vyrovnal. V skutočnosti sa všetci obávali toho, ako to Harry bude zvládať, ale teraz videl, že jeho priateľ je zrejme silnejší ako si všetci mysleli. Preto opatrne povedal: „Harry samozrejme, že to nie je tvoja vina. Nikto ťa neobviňu-“

 „Ron,“ zastavil ho Harry, „to je v poriadku, ja sa s tým vyrovnám...ale, chcel by som sa spýtať...nepočul si o Removi? Vieš on, nepísal mi a ja...bojím sa oňho...a úprimne, bojím sa, či ma nebude za Siriho obviňovať.“

„Harry, na to ani nemysli! Samozrejme, že ťa neobviňuje, ale...zobralo ho to. Sirius bol posledný z jeho starých priateľov a nesie to ťažko. Mamka vravela, že pred začiatkom prázdnin napísal list v ktorom vravel, že sa rozhodol na nejaký čas odcestovať. Od vtedy sa už neozval asi chce byť chvíľu sám.“

Harry to nechal tak a po nejakom čase konečne zaspal.