Choď na obsah Choď na menu
 


18. Kapitola

14. 8. 2018

Plánmi na útek sa našťastie nemusel zaoberať dlho, pretože už čoskoro prekĺzol na ošetrovňu Severus.

 

Harry sa natešene usadil a pozorne ho sledoval. Severus bol možno trochu bledší ako obvykle ale inak nejavil žiadne známky zranení.

„Tak čo sa tam dialo?“ vyhŕkol Harry netrpezlivo.

 

Odpoveď ktorú dostal však nebola taká, ako by očakával. „Dobrý večer aj tebe.“ Severusov ironický hlas sa niesol prázdnou ošetrovňou. Zostal stáť pri nohách harryho postele a bolo na ňom vidieť, že je niečím poriadne podráždený.

Harry na neho zostal zarazene pozerať. Myslel si, že cez fázu ich vzájomného vzťahu, kedy na seba bez vážnejšieho dôvodu štekali, sa už dávno dostali. Presnejšie v momente, keď prišli na to, že sú rodina. Preto nechápal čo také hrozné spravil, že Severusa tak veľmi vytočil. „Prepáč... dobrý večer,“ zmohol sa nakoniec na zmätené zakoktanie.

 „Tak, ehm... povieš mi, čo sa dialo na stretnutí?“ odhodlal sa Harry zopakovať svoju predošlú otázku. Svoju chybu si uvedomil hneď v nasledujúcom okamihu. Pri pohľade na Severusov zamračený výraz sa podvedome prikrčil. Spravil niečo, čím ho rozhneval? Síce si nemohol na nič spomenúť, ale niečo sa predsa stať muselo...Alebo je problém v tom, že ráno nedokázal udržať obrany okolo svojej mysle? Zistil niečo Voldemort? Niečo o nich? Dostal snáď Severusa do problémov? Zistil Voldemort pravdu?? Nie, poslednú myšlienku vylúčil. Ak by Voldemort zistil pravdu, tak by tu Severus pravdepodobne nestál oproti nemu.

 

Uprene staršieho muža pozoroval a snažil sa odhadnúť, čo sa v jeho hlave odohráva. Čakal či mu odpovie na jeho otázku... či povie aspoň niečo... ale Severus stále mlčal a iba sa na neho mračil. Harry následkom napätia, ktoré sa medzi nimi usadilo vyskočil na nohy a frustrovane skríkol: „Načo si tu? Ak si sem prišiel len mlčať a mračiť sa na mňa, mohol si si ušetriť cestu. Že si sa vrátil, si mi vedieť dal, tým si si svoju povinnosť splnil. Zjavne tu byť nechceš, takže si sa k návšteve skutočne nútiť nemusel. Ak si si náhodou myslel, že by som snáď zo strachu o teba alebo o to či si v poriadku niečo spravil, si na omyle. Takže kontrola skončila, tvoja česť alebo nebodaj svedomie sú čisté. Dovidenia!“ po svojom krátkom monológu ťažko oddychoval- predsa len, následkom útokov od Draca aj Voldemorta bol ešte stále pomerne vyčerpaný.

 

Severus zostal zarazene stáť a iba ho onemelo pozoroval. V duchu si už chystal ostrú odpoveď, ktorou by dal jasne najavo, čo si myslí o Harryho drzosti. Nakoniec ho však pred vyslovením akejkoľvek odpovede zastavili dve veci. Za prvé ho zasiahlo poznanie, že jeho syn sa o neho skutočne bál. A druhá vec, ktorá ho zastavila bola, že Harry sa ledva držal na nohách. Zo Severusovho pohľadu sa razom vytratila všetka tvrdosť a nahradili ju obavy. Počkal kým sa Harry vráti späť do postele a potom na nich zoslal kúzlo súkromia.

S obozretným výrazom si sadol na stoličku, ktorá bola pri chlapcovom lôžku. Harry ho bez jediného slova či pohybu pozoroval. Tváril sa jednoznačne naštvane, hoci v jeho výraze mala svoje pevné miesto aj únava a zmätenosť.

„Prepáč,“ odhodlal sa zamrmlať Severus. Spravil tak cez zaťaté zuby- ospravedlnenia mu zjavne stále robili ťažkosti. Harry si napriek pretrvávajúcemu hnevu pobavene odfrkol.

 „Nechcel som byť na teba hrubý. Ja len- som zmetený. A ja neznášam, keď som z niečoho zmetený...“

„Stalo sa niečo u Voldemorta?“ spýtal sa Harry stále trochu nahnevane, hoci sa mu skutočne uľavilo, že zdrojom Severusovho hnevu nebol on.

„A kde inde, však?“ poznamenal Severus sarkasticky. A opäť si povzdychol v momente, keď si uvedomil, že už opäť ventiluje svoj hnev na synovi.

„Áno, dôvod mojej nálady je návšteva u Temného pána. Bolo to celé divné...“

„Prosím, povieš mi čo sa tam stalo?“ odhodlal sa Harry zopakovať svoju otázku aj po tretí raz.

 

Severus chmúrne prikývol na súhlas. „Keď som prišiel, bol som tam sám. To by nebolo až tak prekvapivé... Obaja vieme z akého dôvodu som bol povolaný. Navyše, súkromné audiencie neboli v minulosti až tak neobvyklé...“ začal trochu obšírne, aby si stihol utriediť myšlienky. Harry sa medzitým pohodlnejšie uvelebil na posteli a sústredene ho počúval.

„Takže... keď som tam prišiel, začal sa ma vypytovať na udalosti, ktoré predchádzali tvojmu pobytu na ošetrovni. Zaujímal sa o všetko. Čo presne sa ti stalo, ako sa to udialo, aké si mal zranenia, ako sa zotavuješ... Proste všetko. To že útočníkom bol Malfoy sa dozvedel už z útoku na tvoju myseľ, ale o všetko ostatnom som musela podať podrobnú správu.“

Harry ho počúval s nechápavým výrazom. „A čo z toho ťa tak rozrušilo?“

„No, to ako veľmi sa o teba Temný pán zrazu stará je znepokojivé samo o sebe... Doteraz sa nikdy tak dopodrobna nezaoberal tým, aký je tvoj prospech v škole, akých máš priateľov, ako vychádzaš so Slizolínčanmi... A ako vychádzaš so mnou...“ 

„Čo myslíš tým, ako so mnou vychádzaš?“ spýtal sa Harry neznepokojene.

„Uvedom si, že moja povesť je všeobecne známa. Všetci vedia o mojej nenávisti k Harrymu Potterovi... A potom ma uvidí sedieť so starostlivým výrazom pri tvojej posteli. Musel som si vymyslieť, že mi Dumbledore prikázal, aby som sa s tebou uzmieril. Z pre mňa nepochopiteľného dôvodu to Temného pána potešilo. Dokonca mi prikázal aby som sa s tebou pokúsil spriateliť...“

„Ale.. veď to je skvelé!“ ožil Harry a nadšene sa usmieval. „Konečne nebudeš musieť predstierať ako veľmi ma neznášaš! Je to príkaz od Voldemorta, takže Slizolínčania nebudú môcť absolútne nič namietať.“

Severus mu venoval zdráhavý úsmev. „Možno na tom niečo bude... takto som sa nad tým nezamýšľal. Dokonca je to aj dobrá zásterka pred Dumbledorom.  No aj tak ma to znepokojuje. Niečo plánuje a ja netuším čo.“

„A- asi máš pravdu. Ale veď mi na to spolu nejako prídeme. Nemaj obavy.“ V snahe dodať útechu ako sebe tak aj otcovi, natiahol sa po jeho ruku, ktorá bola doteraz položená na kraji jeho lôžka. Zovrel ju vo svojej menšej a s bázňou sa pozrel na Severusa, neistý si jeho reakciou. V mužovej tvári sa na okamih blysla akási emócia. Keby sa jednalo o niekoho iného, myslel by si Harry, že to bolo dojatie. V lektvaristovom prípade si však tak istý nebol. Obavy však vzápätí zmizli, pretože severusove pery  sa roztiahli do malého úsmevu. Harry sa šťastne zazubil- gesto bolo prijaté. Jeho počiatočný hnev už dávno vyprchal a teraz zostali už len obavy a zmätok. Pozorne sledoval otcovu tvár. Napriek pretrvávajúcemu úsmevu si bol vedomý nepoľavujúceho napätia.  „Stalo sa tam ešte niečo, však?“ pochopil náhle.

Severus mu zdráhavo prikývol. „Použil na mňa crucio.“ Priznal neochotne.

„Čože? Ublížil ti?“ skríkol Harry rozhorčene a ihneď sa začal drať von z postele.

„Sadni si a upokoj sa!“ zahriakol ho otec, pričom takmer ľútostivo sledoval svoju, teraz už prázdnu, ruku.

„Za toto, za toto ho raz zabijem. “  Harry, ďalej nadávajúc, ignoroval jeho žiadosť  a ani sa nesnažil skrývať svoje rozhorčenie.

„Opakujem, upokoj sa!“ tentoraz ho prísne okríkol a Harry sa skutočne začal upokojovať. Veľmi pomaly s jasnou neochotou.

Zdráhavo sa opäť usadil a napriek hnevu, ktorý v ňom bublal sa spýtal: „Asi to bude znieť hlúpo, ale prečo ťa to tak veľmi rozrušilo? Pri tom šialencovi nie je nič výnimočné, že na niekoho použije cruciatus len tak z rozmaru.“

„Ale presne to on nerobí.“ Vyviedol ho Severus z omylu.

„Čože?“  

„Je to pravda. Skutočne to nie je tak, že by nás pri každom stretnutí mučil. Musíš pochopiť jednu vec. Temný pán je predovšetkým vodca veľkého počtu bohatých ľudí, ktorí o sebe majú veľmi vysokú mienku. Dokážeš si predstaviť, že by ho napríklad taký Malfoy nasledoval aj v prípade, že by ho mučil len tak, z rozmaru? Ja teda rozhodne nie. A rovnako je to aj so zástupcami všetkých ostatných čistokrvných a starobylých rodov. Samozrejme netvrdím, že by na nás crucio nikdy nepoužil, to nie. Avšak vždy na to mal dobrý dôvod.“

„Nechápem,“ priznal Harry zmätene. „Veď ja sám som bol počas svojich vízií svedkom toho, ako mučí nejedného zo svojich smrťožrútov.“

Severus sa na chvíľu zamyslel. „Ak sa nemýlim, vízie si mal v momentoch, keď zúril. A ako som už povedal, keď má dôvod, tak nás trestá... napríklad aj cruciom. Hoci aj to sa týka skôr nižšie postavených smrťožrútov.“

„To je... divné!“ zvolal Harry a ani sa príliš nesnažil skryť nechuť, ktorú pociťoval, keď sa Severus stotožňoval s ostatnými smrťožrútmi.

„Nemyslím si, len sa nad tým skús zamyslieť. Keby trestal svojich ľudí bezdôvodne, stratil by ich. Prišiel by o ich lojalitu. Pravdepodobne by sním naďalej zostali, strach by im nedovolil otvorene mu vzdorovať. Avšak stačil by impulz, ktorý by im dal nádej a zmenili by strany. A on si je toho dobre vedomý. Na druhej strane, obklopil sa ľuďmi, ktorí vyznávajú silu a moc. Ak by nedokázal presadiť svoju autoritu, roztrhali by ho v zuboch. A dokážeš si predstaviť lepšie preukázanie moci a autority ako spravodlivý trest?“ Severus mu s podivným zápalom podal vysvetlenie toho, ako to funguje v radoch Temného pána.

„Ty, ty.... Ty ho snáď obdivuješ!“ obvinil ho Harry zdesene.

Severus sa nad tým na okamih zamyslel a potom zdráhavo prikývol. „Nesúhlasím s jeho konaním a už vôbec ho neschvaľujem, ale máš pravdu. Ako každý Slizolínčan do istej miery skutočne obdivujem, ako dokáže udržať a ovládať toľko mocných kúzelníkov.“

 

Po tomto prehlásení sa zadíval do tváre svojho syna a s obavou pozoroval jeho pretrvávajúce znechutenie. Až oneskorene sa začal obávať toho, aké následky by jeho priznanie mohlo mať. Už- už otváral ústa, že sa ospravedlní, no nakoniec tak nespravil. Ak majú spolu s Harrym vychádzať aj naďalej, budú sa musieť rešpektovať taký aký sú- so všetkými názormi bez výnimky. Inak by to ani nešlo. A tak len s dobre skrytou obavou čakal na synov verdikt.

„Nechápem to. Nechápem, ako môžeš to monštrum čo i len trochu obdivovať...“ povedal so zamietavým vrtením hlavy. Potom sa však na Severusa zdráhavo uškrnul. „Ale nebudem ťa za to odsudzovať. Aspoň sa o to pokúsim. Poznáš ho zrejme z inej stránky ako ja... a celkom určite máš na vec iný pohľad. Nechajme teda radšej túto diskusiu a vráťme sa k tej pôvodnej. Dozvedel si sa ešte niečo?“

„Žiaľ nie. Iba ma vypočul a prikázal mi na teba dohliadnuť.  Vraj sa mu budem zodpovedať za každé tvoje zranenie. Takže, ak by som ťa mohol poprosiť, skús svoje pobyty na ošetrovni obmedziť, dobre?“

„Bude jeden týždeň v mesiaci vyhovujúci?“ navrhol Harry nevinne.

„Asi mi nezostáva iná možnosť, ako prijať tvoju štedrú ponuku.“ Odpovedal mu Severus s vážnym výrazom, čím docielil Harryho úprimný smiech.

 

Chvíľu sedeli v tichosti, obaja ponorený vo svojich myšlienkach. Harry sa chcel spýtať na to, či bol k Voldemortovi povolaný aj mladý Malfoy. Z akéhosi iracionálneho dôvodu sa však  bál svoju otázku položiť. Možno len nechcel veriť, že by boli smrťožrúti aj medzi študentmi?  Alebo mu ho len bolo tak trochu ľúto?

 Som divný... pomyslel si. On sa ma pokúsi zabiť a ja ho ešte ľutujem.... S tým mojim záchranárskym komplexom majú asi pravdu...

 Napriek otcovým slovám totiž neveril tomu, že by ho ten šialenec pri každej príležitosti nemučil. Snažil sa presvedčiť o tom, že každý je strojcom svojho vlastného šťastia, a tak nemal žiaden dôvod k tomu, aby pociťoval akékoľvek obavy o toho arogantného blondiaka. Upriamený na tú myšlienku sa predsa len rozhodol spýtať otca. Ten ho však prekvapil, keď sa sám zamyslene rozhovoril.

 

„Ešte som o tom vlastne nikdy s nikým nehovoril...“ začal svoju reč trochu zoširoka. Harry na neho okamžite upriamil svoju pozornosť, zaujatý kam to povedie. „... ale myslím si, že ty si to zaslúžiš počuť. Chcel by som ti vysvetliť, čo ma viedlo k tomu pridať sa k Temnému pánovi-“

„Severus, nemusíš mi nič vysvetľovať,“ prerušil ho Harry, pretože vycítil, že pre druhého muža to je citlivá téma.

„Nemusím,“ pritakal mu so smutným úsmevom. „Napriek tomu by som rád pokračoval. Akosi totiž dúfam, že môj syn- posledný žijúci člen mojej rodiny- ma príjme takého aký som. So všetkými mojimi chybami a názormi. Ja chápem, že nesúhlasíš s tým, čo som povedal o Voldemortovi a rozhodne ťa nebudem presviedčať o opaku... ale rád by som ti trochu priblížil môj pohľad.“ Severus sa odmlčal a vyčkal na Harryho kývnutie. Potom sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať:

„Aby som ti to čo najlepšie priblížil, budem musieť začať ešte omnoho skôr. Vďaka rodovému elixíru, ktorý si varil, vieš, že obaja moji rodičia boli kúzelníci. Moja matka –Eileen Princeová – bola jediným potomkom a teda aj dedičom čistokrvnej rodiny. Iná možnosť ako vziať si kúzelníka prakticky ani neexistovala. Matka sa však vzoprela a odmietla sa vydať za muža, ktorého jej vybral jej otec. Ešte na Rokforte sa totiž zamilovala do Tobiasa Snapea- môjho otca. Chodil do bystrohlavu o rok vyššie ako ona. To sa môjmu starému otcovi nepáčilo. Tobias nepochádzal zo žiadneho urodzeného rodu, jeho matka bola muklorodená a otec bol len treťou generáciou s magickým nadaním. Nemal teda žiaden pôvod, vplyv a ani peniaze.

Nakoniec sa jej podarilo presadiť svoje. Najväčšiu zásluhu na tom mal zrejme fakt, že môj starý otec nemohol mať ďalšie deti, a tak sa obával, že by nemal žiadneho pokračovateľa rodu. Po svadbe venoval mojim rodičom menšiu usadlosť v jednej čarodejníckej dedine. Veľmi štedré od neho,“ uškrnul sa. Na Harryho spýtavý pohľad rýchlo vysvetlil: „Bol to jeho spôsob, ako ukázať nesúhlas s matkinou voľbou. Z celého veľkého majetku jej odkázal jedine najmenší z domov.

 

Matka si z toho však ťažkú hlavu nerobila. Bola zamilovaná a šťastná. Mala talent na elixíry a tak si zriadila domácu lekáreň. Doma varila elixíry na objednávku a darilo sa jej. Otec v tej dobe chodil na akadémiu pre aurorov. Asi po roku manželstva som sa narodil ja. Pamätám si, že všetko bolo v poriadku až do doby, kedy som mal asi sedem rokov. Ten rok bol zlomový, vtedy sa všetko pokazilo. Najprv zomrela moja stará matka a starého otca to zlomilo. Nikdy nebol príliš milým človekom, no po jej smrti sa z neho stal jednoducho krutý bastard. Vzťahy medzi ním a mojimi rodičmi sa začali rapídne zhoršovať. Aby toho nebolo málo, otec mal v práci úraz. Akési nepodarené zaklínadlo či čo... V každom prípade to zničilo jeho magické jadro- stal sa z neho prakticky šmukel. Starý otec sa pokúsil prinútiť matku, aby od otca odišla a nechala manželstvo rozviazať- mala na to nárok. Matka však otca milovala a tak odmietla... Za trest ju starý otec vydedil.“ Severus sa pohŕdavo uškrnul. „Dom, v ktorom sme dovtedy bývali nám už viac nepatril a tak sme ho museli opustiť. Rodičia našťastie mali našetrené slušné množstvo peňazí a tak si mohli dovoliť kúpiť nový dom. Tentoraz medzi muklami- u otca sa totiž vyvinula citlivosť na mágiu. Hoci ňou sám už viac nedisponoval, jej prítomnosť mu začala ubližovať. Dokážeš si to predstaviť v dome s dvoma kúzelníkmi?“ spýtal sa Severus smutne. „Sprvu sa stým snažil bojovať...ale nevydržal dlho. Teraz, po toľkých rokoch mu to už ani tak veľmi nezazlievam... U mňa sa začala prejavovať nekontrolovateľná mágia a to mu spôsobovalo muky. A to bol koniec idylky. Aby sme obmedzili otcove bolesti, museli sme sa zbaviť všetkého magického v okolí. Matka začala vedome potláčať svoju mágiu- ja ako dieťa som to nedokázal. Čoskoro sme začali mať finančné ťažkosti. Matka už viac nemohla variť elixíry a bez muklovského vzdelania mohla vykonávať len podradné, málo platené práce. To isté aj otec. Ako som rástol a moja mágia silnela, všetko sa len zhoršovalo. Otec prepadal záchvatom bolesti, ktoré tlmil alkoholom. To viedlo k tomu, že nás začal biť. Ja som trávil väčšinu času mimo domu.“

Ako rozprával, občas sa mu zadrhol hlas. Ešte nikdy nikomu takto nerozprával o svojom detstve... Už opäť sa mu zachvel hlas a tak sa zhlboka nadýchol, aby sa upokojil. A prekvapene zaznamenal, že Harry už opäť drží jeho ruku. Keď na neho pozrel, zaznamenal v synových očiach nepreliate slzy. Preto sa jemne usmial a pokračoval. „Ale všetko nebolo také zlé. Nebyť toho čo sa stalo, nikdy by som nestretol Lily...“

Rozprával o tom, ako ju stretol na ihrisku. Ako hneď vedel, že je tiež čarodejníčka. Kým o nej rozprával, hlas mu zjemnel a oči žiarili nehou. Potom však jeho hlas opäť potemnel. Začal rozprávať o tom, ako sa stretol s Potterom a Blackom o tom ako trpel v škole. „Keď som sa po prvom ročníku vrátil domov, bol som zdesený. Matka bola v hroznom stave. Náznaky som videl už počas Vianoc, no nevenoval som im príliš pozornosti. Teraz to už nebolo možné ignorovať. Dlhodobé potláčanie mágie matku pomaly ale isto zabíjalo. Jej mágia sa stala jej najväčším nepriateľom. Do konca prázdnin zomrela. To bola pre otca posledná rana. Napriek tomu, ako sa ku nám posledné roky správal, matku miloval... jej smrť... to bolo niečo cez čo sa nedokázal preniesť. Kým som sa nevrátil do školy tak sme spolu ako- tak vychádzali. Obaja sme smútili a vzájomne si išli z cesty. Krátko po mojom nástupe do druhého ročníka mi prišiel list. Otec bol mŕtvi. Upil sa k smrti.... A tak sa stal mojim zákonným zástupcom môj starý otec. Naposledy som ho videl krátko po tom, ako otec prišiel o svoju mágiu. Od vtedy som ho nevidel a tak som nebol pripravený na to, čo príde.

 

Ako veľa ďalších čistokrvných, nemal muklov nikdy príliš v láske... Keď som ho po rokoch stretol, tak ich nenávidel. A dával to patrične najavo. Myslím že ich obviňoval z matkinej smrti... akoby za to mohli. Temný pán vtedy naberal na sile a starý otec pevne vyznával jeho ideály. Sám smrťožrútom nebol, no mňa pripravoval na to, že sa ku nemu po ukončení školy pridám. Usilovne povzbudzoval zlobu, ktorú vo mne rástla od mojich siedmich rokov...“

V skratke ešte zhrnul priebeh zvyšných rokov v škole- neustále potýčky so záškodníkmi ako aj tajné priateľstvo s Lily. Urputne sa pri tom snažil ignorovať synove ľútostivé pohľady. Nakoniec sa dostal aj k tomu, k čomu celú dobu smeroval.

„Po skončení školy som sa mal po prvý raz stretnúť s Temným pánom. Tešil som sa na to, na tú chvíľu som bol pripravovaný roky. Len kvôli Lily som pociťoval záblesky neistoty. Ona predsa bola muklorodená a to bolo proti tomu, čo Temný pán hlásal... Keď ohlásila svoje zasnúbenie s Jamesom, bolo to akoby som prišiel o posledného člena rodiny, o moju malú sestričku. A ja som už viac nemal dôvod pochybovať. Túžil som po stretnutí s ním, chcel som sa ku nemu pridať. Keď som prišiel po prvý raz na stretnutie, bol som ním okúzlený. Vôbec sa nepodobal na to monštrum, ktoré poznáš ty,“ ohradil sa, keď ho Harry pozoroval so spýtavým a rozhodne nedôverčivým výrazom.

„Ja som ho poznal ako mocného kúzelníka v najlepších rokoch. Bol charizmatický a svojim vystupovaním si dokázal získať davy. Všetci sme ho počúvali so zatajeným dychom. Keď mi nakoniec ponúkol možnosť prijať jeho znamenie, pociťoval som nesmiernu radosť. Bol som hrdý na to, že budem môcť vystupovať ako jeden z jeho mužov. V tej dobe ešte nebola vojna v plnom prúde... Vtedy sa ešte snažil dosiahnuť svoje ciele miernejšou cestou... aspoň na verejnosti. Jeho najbližší smrťožrúti už pracovali na rozvracaní spoločnosti. My, nováčikovia sme o tom samozrejme nevedeli... Chvíľu mi trvalo, než som precitol. Nevšimol som si, ako sa jeho politika pomaly menila na agresívnejšiu. Nepostrehol som, že politické snaženie už udržiava iba na oko a v skutočnosti rozpútava vojnu. Bol som mladý a naivný.

Nakoniec som precitol práve vďaka Lily. Keď som sa zmieril s tým, že z Lily bude Potterova žena, začali sme sa opäť stretávt. Ona mi otvorila oči, hoci aj jej to trvalo pomerne dlhú dobu. Precitnutie bolo kruté. Keď som ju jedného dňa uvedomil, že jeho odporcovia miznú bez stopy... Potom už bolo neskoro.“  

„Je tomu ťažké veriť,“ ozval sa Harry po chvíli, keď obaja mlčali.

„Tomu verím. On sa hrozne zmenil. Začalo to ešte počas prvej vojny, no po jeho znovuzrodení je to omnoho viditeľnejšie...“ priznal Severus.

„Máš na mysli jeho chýbajúci nos?“ nadhodil Harry s úsmevom.

Severus sa pobavene usmial. „Presne.“ Potom však vážnejšie pokračoval: „Smrť človeka poznačí... aj keď je len dočasná. Čierna mágia takisto. Odkedy opäť prišiel k životu, je akoby neustále balansoval medzi príčetnosťou a šialenstvom. Väčšinou sa drží pri rozume, koná tak ako aj predtým len s prímesou neskrývanej krutosti. Avšak ak ho niečo príliš naštve, je to akoby nad sebou strácal kontrolu. Keď si hovoril o mučení...nikdy predtým netrestal svojich ľudí tak často. Dnes napríklad nepotrestal iba mňa. Po tom, ako skončil s mojim výsluchom, nechal si zavolať Draca. Hneď ako prišiel do siene, zoslal na neho Crucio. Keď som ho v tej chvíli pozoroval, bolo to, akoby ani nebol mysliacou bytosťou. Keď Draco stratil vedomie, opäť prišiel k sebe. Ihneď ukončil kliatbu. Chvíľu som mal z neho pocit, že je zdesený tým, čo spravil. Prikázal mi ho ošetriť´, no aj po mojich elixíroch mal Draco pretrvávajúce kŕče v rukách ešte aj v dobe, keď sme sa vrátili na hrad... Čo sa dialo potom ako som ho ošetril už neviem. Bol som prepustený a musel som čakať vonku.“

„Tak je to pravda!“ zvolal Harry a sám bol prekvapený rozhorčením, ktoré pociťoval. „Malfoy je skutočne smrťožrút.“

„Nie je,“ vyviedol ho otec z omylu. „Takmer s istotou môžem tvrdiť, že ani jeden zo študentov našej školy nie je nositeľom znamenia.“

„Ta čo potom robil u Voldemorta?“

„Napriek tomu, že smrťožrútom zatiaľ nie je, predpokladá sa, že bude nasledovať priania Temného pána. Dostal nejakú úlohu... žiaľ, zatiaľ som nemal možnosť pátrať o tom akú. Harry, neviem čo mám od neho očakávať. Zrejme ti nehrozí, že by ti nejako priamo ublížil, ale aj tak.... Dávaj si na neho pozor.“

„Neboj, mám to v pláne.“

 

Po tom vyhlásení sa ošetrovňa ponorila do ticha. Na Harryho začala padať únava a tak sa Severus čoskoro rozlúčil a odišiel. Až dokým Harry nezaspal, musel rozmýšľať o všetkom, čo sa dnes od otca dozvedel...

***

Ráno prišla madam Pomfreyová, aby posúdila jeho zdravotný stav. Po Harryho vytrvalom presviedčaní a uprenom šteňacom pohľade, o ktorom tvrdila že na ňu nepôsobí, rozhodla, že raňajkovať už môže vo veľkej sieni.

Ešte predtým ako stihol odísť, prišiel na ošetrovňu riaditeľ. Bola to jedna z najpodivnejších návštev, akú kedy Harry zažil. Dumbledore najprv prišiel za ošetrovateľkou a dlho sa uisťoval o tom, že Harrymu už nič nie je. Potom prišiel aj za ním, najprv si ho dôkladne prehliadol a potom ho uistil, že sa postará o to, aby mu už viac nehrozilo žiadne nebezpečenstvo. Harry to počúval so zdvihnutým obočím. Akosi pochyboval o pravdivosti riaditeľovho vyhlásenie, najmä keď pomyslel na Voldemorta..

Harry netušil o čo tu teraz ide, no cítil sa veľmi nepohodlne. Starý muž totiž pôsobil takmer až maniakálnym dojmom. Preto sa pokúsil ospravedlniť s výhovorkou, že už musí ísť, aby si pred raňajkami stihol zaniesť veci. Riaditeľ ho trochu neochotne prepustil, no ešte predtým, ako mohol Harry konečne odísť, zastavila ho mužova ruka na jeho ramene. Zelenooký mladík sa k nemu vyplašene otočil, poctivo sa vyhýbajúc pohľadu do jeho očí. Mal na pamäti riaditeľov nedávny útok na svoju myseľ. No on mu len s typickým úsmevom oznámil, aby v piatok pred večerou prišiel do riaditeľne.

Harry vedel, že nemá na výber  a tak s falošným úsmevom súhlasil. Musel sa pri tom veľmi premáhať, aby z miestnosti neušiel. S nútene pomalým krokom sa vydal preč a až dokým sa za ním nezavreli dvere, mohol na chrbte cítiť mužov uprený pohľad. Len čo osamel, jeho krok nabral na rýchlosti. Napriek svojim predsavzatiam, neodsudzovať riaditeľa, kým nepozná všetky jeho motívy, nedokázal si pomôcť. Jednoducho sa tento rok v jeho prítomnosti cítil zle. Pri spomienke na to, ako sa ho chytil sa podvedome otriasol.

 

Keď prišiel so spoločenskej miestnosti, takmer ešte zívala prázdnotou. Bolo tu len pár študentov, ktorý na poslednú chvíľu dokončovali pondelkové úlohy. Všetci pri jeho príchode krátko vzhliadli, no nevenovali mu veľa pozornosti. Rýchlo sa vrátili k svojim úlohám. Harry sa ponáhľal do izby. Schoval si plášť aj mapu, nachystal veci na vyučovanie a rozmýšľal čo bude robiť. Vedel, že spolužiaci sa čoskoro prebudia, no v danej chvíli sa necítil na to, aby im čelil. Zobral si teda svoje veci a vydal sa do veľkej siene. Dúfal, že kým sa ku nemu pridajú jeho kamaráti, bude mať dostatok času, aby si v pokoji prešiel raňajšie udalosti na ošetrovni. Jeho plán však narušil Malfoy, ktorý postával pred vstupom do Veľkej siene. Akonáhle si ho blondiak všimol, vydal sa za ním. Harry neváhal a zmieril na neho prútikom. Slizolínsky princ zbledol, zastavil sa a zodvihol ruky na znak toho, že nemá svoj prútik. Harry na neho neprestával mieriť.

„Čo chceš?“ vyštekol na neho.

„Potter, prosím... Môžeme sa pozhovárať?“ spýtal sa trasľavým hlasom a znel... takmer prosebne.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

kjkhlh

Em,20. 9. 2018 9:45

Moc pekna povidka, jsem zvedava, co budou spolu resit. Zajimalo by me co je s Brumbalem, vypada trochu vysinuty :D Tesim se na dalsi dil, dekuji :)

Kapitola18

Avalona,29. 8. 2018 18:40

Zatím jsem se setkala pouze s několika povídkami, kde mi pár H+W nevadil a dokonce i líbil. Velmi oceňuji, že se pokoušíš napsat další takovou povídku právě s nimi. Jsem nadšená. Když jsem na povídku narazila poprvé, neměla jsem moc chuti se do ní pustit. Ale včera jsem se do ní začetla a musím se přiznat, že jsem ji doslova shltla. Je fantastická.
Líbí se mi všechny tvé povídky - píšeš moc krásně. Jsem zvědavá, jak si
poradíš s odlišným pohledem na Voldemorta a s jeho změněnou povahou. Zatím to zvládáš perfektně. Vynikající tah podle mě byl začít se Severusovým obdivem. Souhlasím - i u někoho koho nenávidíme, můžeme některou z jeho vlastností obdivovat.
Jsem rozhodnutá, se vrátit a netrpělivě čekat, čím nás příště překvapíš.
Díky a piš prosím dál.

.....

Kilia Ice ,17. 8. 2018 20:47

Úžasná časť. <3 som zvedavá, čo Draco povie Harrymu a Brumbál sa mi absolútne nepáči.....
Držím palce v písaní a dúfam, že čoskoro bude ďalšia časť :D

Jee

Arya,15. 8. 2018 23:31

Začala jsem číst a úžasný