Choď na obsah Choď na menu
 


13.Kapitola

15. 11. 2016

„Harry!“ Kričala na neho Hermiona, keď  sa náhlil chodbou preč zo žalárov. „No tak Harry, spomaľ predsa trocha.“ Neodpovedal jej, ani sa na ňu nepozrel, no nakoniec predsa len trochu spomalil. „Čo sa to stalo na hodine? Vravel si nám predsa, že ti už elixíry idú! Očakávala som, že mu odovzdáš perfektný elixír, alebo aspoň použiteľný. Rozhodne som neočakávala, že vyhodíš do vzduchu svoj kotlík.“ Harry sa s povzdychom zastavil a smutne sa na ňu pozrel. Aj on bol smutný, že svoj elixír musel pokaziť. Ale to, že to spravil schválne jej povedať jednoducho nemohol...aspoň nie teraz, nie skôr ako sa porozpráva so Snapeom. Preto sa snažil rýchlo nájsť prijateľnú výhovorku pre svoj neúspech, hoci jej klamal len veľmi nerád. „Hermi ja... Ja neviem čo sa to tam stalo. Veď ja som presne vedel ako mám postupovať a-ale, jednoducho... asi som bol príliš nervózny a naštvaný... Po tom, ako mi strhol tie body keď som nevedel len jednu jedinú odpoveď a... a potom keď mi pri práci neustále stál za chrbtom a hľadal v mojej práci jedinú chybičku... Bol som proste pod stresom a nesústredený a preto som to asi tak pokazil.“ Dostal zo seba smutným hlasom.

„Och Harry, to je mi tak ľúto. Skutočne bol dnes nepríjemnejší ako zvyčajne. Asi je stále naštvaný preto, že ho Dumbledore donútil k tomu aby ťa učil... Myslíš, že ti dá večer skutočne šancu ten elixír napraviť?“

„Ja ne viem Hermi, úprimne v to dúfam, ale možno len chce ďalšiu príležitosť aby ma mohol urážať...“ v hlase sa mu odrážala vlastná neistota z toho, čo od neho profesor vlastne chce. O čom sa sním chce zhovárať...

 

Ďalej sa už o hodine nerozprávali, namiesto toho ich Hermiona zaviedla do knižnice. „Hermiona, to myslíš vážne?“ pozrel na ňu zmučene. „Samozrejme! Treba predsa využiť každú príležitosť, takže voľná hodina nám dáva dostatok času na vypracovanie eseje pre profesora. Ron je teraz aj tak na hodine, takže ho v spoločenskej nenájdeš. Veď uvidíš, keď dostanem úlohy ešte aj na transfigurácií a herbológií budeš mi ďakovať, že som ťa tú úlohu donútila napísať.“ Hermionin hlas nestrpel žiadne námietky, preto si  Harry s povzdychom vytiahol pergamen s brkom, atrament a učebnicu a pustil sa do práce. Nakoniec si ešte v knižnici vyhľadal ďalšiu knihu, ktorá mu pri práci pomohla. Severus síce tvrdil, že si je vedomý toho, že Harry dokáže namiešať dobré elixíry, no aj tak sa chcel presvedčiť, že odovzdá dokonalú prácu. Zarazil sa až vtedy, keď si uvedomil, že rozsahom svojej práce prekonal už aj Hermionu, ktorá eseje aj tak predlžuje aspoň a polovicu zadaného textu. Síce sa cítil trocha zahanbene, veď aj on sám sa Hermione posmieval za to, koľko informácií sa snaží do svojej práce vždy natlačiť, no aj tak sa cítil spokojný sám zo sebou keď dopísal poslednú vetu a bokom odložil hotovú úlohu.

 

Svoju prácu stihli dokončiť akurát keď skončila voľná hodina. Pobrali si teda svoje veci, zabehli do veže aby odložili nepotrebné učebnice a stretli sa s Ronom a nakoniec zamierili do učebne transfigurácie. Hodina sa niesla vo zvyčajnom duchu. Profesorka ich privítala a poblahoželala k dobre zvládnutým skúškam, rýchlo zhrnula čo ich tento školský rok čaká a hneď sa pustila do preberania novej látky. Keď sa im hodina skončila všetci boli radi, lebo na prvý školský deň už toho mali dosť napriek tomu, že ich čakala ešte ďalšia hodina. Našťastie bol najprv obed na ktorý sa už všetci tešili- najmä Ron- lebo tak dostanú aspoň chvíľu na to aby sa spamätali. Pri obede sa Ron zaujímal o to, ako dopadli elixíry a tak mu Harry neochotne prerozprával ako mu Snape nespravodlivo zobral body a ako sa mu podarilo vyhodiť do vzduchu elixír. Ron neskrýval svoje rozhorčenie nad stratenými bodmi a pri spomenutom výbuchu sa len zasmial a poznamenal, že sa cez tie prázdniny asi nič až tak nezmenilo. Viac sa už k tomu nevyjadroval, za čo bol Harry vďačný, lebo debata o elixíroch mu neustále pripomínala rozhovor, ktorý ho večer čakal a z ktorého bol značne nervózny.

 

Po obede mali herbológiu na ktorej sa však nič zaujímavého nedialo. Keď sa vrátili z hodiny mali iba čas odložiť si nepotrebné veci, lebo Hermiona ich hneď ťahala do knižnice, aby si v pokoji spravili svoje úlohy. Neobišlo sa to bez reptania, ale obaja chlapci ju poslúchli. Ron ju nechcel nahnevať, lebo nemal rád keď sa musia hádať a Hermiona je schopná mu začať nadávať v tom okamihu, kedy sa jej bude zdať, že zanedbáva učenie a Harry bol vďačný za akékoľvek rozptýlenie, hoci aj v podobe úloh. Po asi dvoch hodinách mali svoje eseje dokončené a tak sa vrátili späť do spoločenskej miestnosti. Harry s Ronom si išli zahrať šach a Hermiona si neďaleko nich čítala akúsi knihu...

***

Keď začala večera, Harryho znovu prepadla nervozita a neistota. Nezjedol takmer nič, iba sa bezmyšlienkovito prehrabával v tanieri. „No tak Harry, musíš niečo zjesť. Takto ti iba bude zle!“

„Hermi, ale mne už je zle...“ posťažoval si. „To si tak nervózny z toho trestu? Predtým si sa z trestov tak nestresoval... Neboj, určite ti len dá znovu uvariť ten elixír a dá ti pokoj. Skús sa trochu upokojiť a bude to v pohode. Neboj sa určite to dáš.“ Snažila sa Hermiona povzbudiť svojho kamaráta. „Chcel by som mať tvoju istotu...“ povzdychol si Harry, ale poslušne sa pokúsil niečo zjesť. Vďaka zovretému žalúdku toho však nebolo veľa.

 

„Poď...je už skoro čas.“ Harry sa mykol a začal sa obzerať okolo seba. Keď zachytil pohľad profesora elixírov uvedomil si, že ten hlas počul iba on vo svojej hlave. Keď spoločnú konverzáciu len v myslí trénovali, zdalo sa to byť jednoduché, ale v praxi ho to vždy zaskočilo a trvalo mu, kým si uvedomil, že na neho v skutočnosti nikto priamo nehovorí. Preto profesorovi kývol na znak toho, že mu rozumel a postavil sa od stola. „Decká, za chvíľu bude osem, takže ja teraz idem na svoju vlastnú popravu.“ Odpoveďou mu bol Ronov súcitný pohľad a Hermioniné povzbudivé „to zvládneš“.     

 

Harry cestou do žalárov rozmýšľal nad vlastnými pocitmi. V tejto chvíli nechápal sám seba. So Snapeom sa predsa chcel znovu pozhovárať snáď už od chvíle, kedy ho opustil na nástupišti. Tak prečo bol z toho teraz tak nervózny? Bál sa vari toho, že mu len chce povedať, že to čo sa cez prázdniny bol z jeho strany len krutý a veľmi dobre premyslený žart? Nie jeho racionálna časť vedela, že to bola pravda a vedela aj to, že ten muž myslel vážne všetko čo mu povedal. No tieto pochyby, ktoré pociťoval potom, ako zažil dnešné urážky z jeho strany v ňom opäť prebudili to vystrašené a sebou neisté dieťa. To ktoré v sebe po Síriusovej smrti potlačil.

 

Keď sa konečne postavil pred dvere, ktoré viedli do kabinetu profesora elixírov, zostal tam bez pohybu stáť. Iba sa na ne pozeral a snažil sa dať vnútorne dokopy. Nechcel sa pred Snapea postaviť ako uzlíček nervov. Zodvihol ruku, no stále nezaklopal. Pár krát sa zhlboka nadýchol aby upokojil divo búšiace srdce. Možno by sa mu to aj podarilo, ale to by sa nemohli znenazdajky otvoriť dvere a z miestnosti sa ozvať posmešný hlas: „Čo je Potter, chcete pred tými dverami vystáť jamu, alebo potrebujete dostať pozvanie na papieri aby ste vôbec vošli dnu?“ V ten moment Harry zabudol na svoju snahu sa upokojiť, namiesto tomu prenechal voľnú cestu hnevu, ktorý cítil už od rána. Vstúpil do kabinetu zabuchol za sebou dvere nahnevane prešiel ku katedre za ktorou Snape sedel a prepaľoval ho pohľadom. „Tak pane, som tu. Čo odo mňa chcete?  Mám ísť znovu uvariť elixír z dnešnej hodiny, alebo mám vydrhnúť zopár kotlíkov? Prípadne si na mne len chcete vyskúšať nejaké svoje nové urážky? Len do toho, som vám plne k dispozícií.“    

„Tiež ti prajem pekný večer Harry. Sadni si a láskavo sa upokoj. Ako som ti povedal, chcem sa s tebou len pozhovárať ako som ti povedal už na hodine. Takže nechápem kde si prišiel k nápadu o čistení kotlíkov. A čo sa týka tých urážok...Harry povedal som ti, že sa ku tebe musím správať tak ako doteraz...myslel som si, že si to pochopil.“ Keď videl ten nedôverčivý pohľad v tvári svojho syna, povzdychol si. „Tak Harry poviem ti to ešte raz, tak ma PROSÍM pozorne počúvaj. Záleží mi na tebe a som na teba hrdý. To čo som povedal som povedať musel hoci som to nemyslel vôbec vážne. Skús sa nad tým zamyslieť. Ako by som reagoval minulý rok, keby si išiel za riaditeľom, a ten by ma potom prinútil aby som ťa vzal na svoje hodiny hoci by sa na ne chodiť nemal? Najprv by som zúril a potom by som  ťa -priznávam- urážal pri každej príležitosti. Hoci ma to teraz mrzí predtým som sa tak správal a teraz to všetci očakávali.“ Uprene sa pozeral na Harryho a dúfal, že to pochopí a uverí mu. Ten sa chvíľu tváril zamyslene a potom neisto prikývol. „Ja... ja viem, že to čo ste povedali je pravda, ale jednoducho si neviem pomôcť a niekde v hĺbke stále cítim neistotu.“

„No na začiatok nám bude musieť stačiť, že to chápeš, na dôvere začneme spracovať čo najskôr.“

„Fajn. O čom ste teda so mnou chceli hovoriť?“ spýtal sa Harry už pokojnejšie.

„Chcel by som pozhovárať o viacerých veciach, preto si myslím, že by to chcelo pohodlnejšie miesto, nemyslíš? Poď za mnou. A Harry, som Severus...“ Severus prešiel k prázdnej stene na zadnej strane kabinetu a poklepal po nej prútikom. Vzápätí sa na tom mieste zjavili dvere. Za dverami sa nachádzala malá pracovňa v ktorej sa nachádzal iba stôl, stolička a polica s knihami. Rýchlo zamierili k ďalším dverám ktoré viedli do obývacej izby. Harry mal čas prezrieť si ju dôkladnejšie. Bola ladená do hnedej farby a celkovo budila domácku atmosféru. Jednu stenu zaberal veľký krb oproti ktorému bola umiestená pohovka a dve kreslá. Ako sa dalo od Snapea očakávať, steny boli lemované policami, ktoré boli plné kníh. Priechodom bola obývačka oddelená od ďalšej izby, ktorú Harry odhadoval na kuchyňu. Všimol si ešte dvoje dvere, ale tie boli zavreté a tak nemohol posúdiť kam vedú. „Tými napravo sa ide do spálne, naľavo je laboratórium.“ Vysvetlil Snape, keď videl kam smeruje jeho pohľad. „Tak Harry sadni si nech sa môžeme konečne porozprávať.“

 

„Tak teda, Harry, mám na teba prosbu. „ Začal potom čo sa obaja usadili. „Keď ťa budem nabudúce viditeľne provokovať, sprav niečo, aby som ti mohol dať trest. Sľubujem, že ak nespravíš skutočne nič hlúpe, nestrhnem tvojej fakulte žiadne body.“

„A to ako mám dostať trest vždy, keď sa budeš so mnou chcieť o niečom baviť? Alebo ja s tebou? To snáď nemyslíš vážne, uvedomuješ si koľko trestov by som musel dostávať? To by bolo podozrivé! Musí existovať aj lepšie riešenie...Navyše neprajem si, aby si ma zosmiešňoval tak ako si to spravil dnes!“ Harry si znovu spomenul na to, ako mu ráno oznámil, že bude môcť chodiť na jeho hodiny aj to, akú reakciu to vyvolalo u jeho spolužiakov. Musel to zo seba dostať a to čo najskôr, hlavne ak sa potom ešte majú o niečom rozprávať. „Po tom ako ste povedali, že u riaditeľa všetko protekčne dostanem, všetci si začali myslieť, že to je skutočne tak. Spomenuli si dokonca aj na ten hlúpy turnaj vo štvrtom ročníku. Vraj len preto, že som Chlapec-ktorý-prežil som sa ho mohol zúčastniť, že stačilo poprosiť riaditeľa. A to jediná vec o čo som ho prosil bola, aby dodržal podmienku o tom že účastník musí mať sedemnásť rokov. Začali za mnou dokonca chodiť, aby som vybavil výnimky aj pre nich...“ Harry by rád pokračoval, ale došiel mu dych. Toho využil Severus aby mohol odpovedať: „Harry to je mi ľúto, netušil som,  že tak zareagujú. Ani ma nenapadlo, že by ktorýkoľvek chrabromilčan zobral vážne to, čo ti hovorím. Všetci predsa počítajú stým, že sa ku tebe správam hnusne. Ja...nabudúce sa pokúsim viac uvažovať čo poviem, aby si z toho nemal žiadne nepríjemnosti, fajn? A Harry, prosím, nevykaj mi, o tom sme sa bavili už cez prázdniny a to ti to taký problém nerobilo.“

 

„Cez prázdniny to bolo iné...tam sme boli sami  v dome, ale... ale tu je to iné. Tu sme späť v škole a tie vaše...tvoje... hábity a všetko, proste tu ste pre mňa učiteľ v tomto si nemôžem pomôcť...Ale v každom prípade vám...ehm ti ďakujem za to, že nebudeš viac naznačovať nejakú protekciu...to totiž bolelo.“

„A presne tohto som sa bál, že keď sa vrátime do školy, budeš vo mne vidieť iba učiteľa. Ak budeš niečo potrebovať spomeň si na to, že ja nie som len tvoj učiteľ, som predovšetkým tvoj otec a ak to bude v mojich silách, tak ti pomôžeš. Nie si na všetko sám, dobre?“

„Ďakujem...budem si to pamätať.“ Odpovedal mu Harry úprimne. „Vieš aj ja som s tebou chcel niečo prebrať. Vieš len nerád klamem svojim kamarátom. Myslíš, že by som o tomto všetkom mohol povedať aspoň Ronovi a Hermione?“ Severus chvíľu mlčal kým rozmýšľam nad tým, čo by bolo najlepšie. „Ja myslím, že ak by sa to dozvedel pán Weasley a slečna Grangerová  nestalo by sa nič až tak hrozné...“ na chvíľu sa odmlčal a Harry s napätím očakával ako bude pokračovať. „Ale myslím si, že by bolo vhodnejšie, ak by si o tom nikomu nehovoril. Zatiaľ o tom vieme iba mi dvaja a nik ďalší, dokonca ani riaditeľ a som presvedčený, že tak je to lepšie. Som presvedčený, že tvoji priatelia dokážu udržať tajomstvo, ale ani jeden nedokáže ubrániť svoju myseľ pred nepriateľom. Akákoľvek informácia o nás by ohrozila teba i mňa rovnako ako ich.“ Keď to Harry počúval, trochu sa mu uľavilo. Najprv si myslel, že by mu to Snape povolil, preto bol napätý no teraz bol šťastný. O tomto sa svojim priateľom zverovať nechcel a teraz dostal dostatočný dôvod, ktorým si mohol svoje rozhodnutie ospravedlniť.

 

„Fajn, myslím že máš pravdu. Nechcem ich zbytočne ohrozovať. No ak sme už prebrali všetko, myslím že by som už mal ísť...“ začal sa zdvíhať Harry.

„Nie ešte počkaj, je tu ešte jedna dôležitá vec. Vieš,  dúfal som, že by si mi o tom povedal aj sám, ale evidentne sa ťa na to budem musieť spýtať. Kedy a ako si sa dozvedel, že si dedič Blackovho mena a majetku?“ spýtal sa a sledoval ako sa na Harryho tvári strieda výraz prekvapenia a neistoty. „Och a nesnaž sa mi nahovoriť, že si sa to dozvedel vďaka tomu elixíru čo si varil. To ti neuverím.“ Červeň na Harryho lícach jasne dokazovala, že presne to chcel povedať. Trvalo dlhú dobu, kým sa chlapec rozhodol na otázku odpovedať, ale Severus po celú dobu trpezlivo čakal.

„Ono.. je to pomerne zložité... už keď som prvý deň prišiel do domu, zjavil sa pri mne Kreacher a povedal mi, že som jeho nový pán, lebo mi teraz patrí dom. Keď sme potom išli na Šikmú nakupovať veci do školy, tak ma v banke zastavili jeden škriatok a dal mi obálku. Vraj sa mi ju snažili poslať hneď po Siriho smrti do školy, ale riaditeľ ju poslal späť... asi ma nechcel viac rozrušovať, potom čo sa stalo na ministerstve som bol dosť rozrušený...teda aspoň dúfam, že to bol ten dôvod...“ dodal Harry skôr pre seba. „...No a v tej obálke bol list od Siriho a v tom mi trocha vysvetľoval tú magickú adopciu.“

„Chceš mi povedať, že Dumbledore vedel, že ti Black prenechal svoj titul aj majetok a nič ti o tom nepovedal?!“

„Ehm, také niečo mi povedal, ten škriatok v banke...Ale prosím, nehovorte mu o tom! Ja...nechcem aby vedel, že ja o tom viem!“

„A prečo?“

„Ja...neviem to vysvetliť, ale mám taký pocit, že by o tom nemal vedieť. Nie, neželám si to. Ja som vám-ehm ti odpovedal na tvoju otázku hoci som vôbec nemusel. Teraz chcem, aby si o tom s nikým nehovoril. Dobre?“

„Tak teda dobre.“ Povzdychol si Severus.

„Zlož prísahu, že bez môjho povolenia nebudeš hovoriť o tom, čo som ti teraz povedal.“ Chcel sa poistiť Harry.

„A čo ak začne riaditeľ sám rozprávať o tom, že si zdedil Blackov majetok?“

„Si predsa špión nie? Nemal by byť pre teba problém tváriť sa prekvapene...“

„Tak dobre Harry, dám ti sľub, že bez tvojho povolenia o tom nikomu nepoviem. Poďme na to...“

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:-)

Lady Corten,16. 11. 2016 8:42

Ať by byl díl jakkoliv dlouhý, nikdy by to nebylo dost. Snad teď Harry bude o něco klidnější. Jsem zvědavá na Brumbálovi důvody jeho konání. Tentokráte to asi nebude žádný svatošek. Moc děkuji za další dílek.

Re: :-)

nyssa,16. 11. 2016 13:14

So rada že sa páči, osobne tiež uprednostňujem čo najdlhšie diely, hlavne keď čítam na mobile :D

No, Dumbledore tu nebude zrovna ukážková ikona svetla to nepopieram :D V každom prípade od neho netreba očakávať ani Temného pána v prestrojení :D Osobne sa nevie úplne stotožniť s predstavou po moci a peniazoch túžiacom riaditeľovi :D Povedala by som že v jeho prípade má oboch zmienených dostatok :D Avšak v tomto prípade bude mať hmm osobné dôvody pre svoje konanie :D Všetko sa ukáže v neskoršej dobe :D

.

Mary,16. 11. 2016 0:58

vôbec to nebolo dlhé, pokoje by som čítala aj dlhšie ;-) Som rada že si to Harry so Sevom vysvetlili a snáď už nebude medzi nimi nijaké väčšie napätie. Pre Harryho to musí byť ťažké nikomu nepovedať pravdu o tom, prečo sa Severus správa tak ako sa správa a byť na všetko sám.. Ale nerozumiem, prečo by Dumbledore nepovedal Harrymu o tom dedičstve, mal na to nejaký špeciálny dôvod?
Super kapitolka, ďakujem ;)

Re: .

nyssa,16. 11. 2016 7:09

Ja viem,že to nebolo dlhé, iba dlhšie ako zvyčajne a zrovna u toho dielu som si nebola istá, lebo ten rozhovor zasa neprebehol tak ako som si to pôvodne predstavila :D
Tá vec s Dumbledoreom bola spomenutá už skôr.... A všetci poznáe riaditeľa a vieme,že ak niečo spraví vždy to má svoj dôvod... Len je otázne či by sme my ostatný ten dôvod pochopili :D V každom prípade, môžem prezradiť, že ten dôvod podľa ktorého konal bude úzko súvisieť s neskoršou zápletkou... takže by som to mohla nazvať...prvým vodítkom?:D

....

Kilia Ice ,16. 11. 2016 0:06

To bolo super.... Severus mal pravdu, že by to Hermione s Ronom nemal hovoriť...... A ak Brumbál vedel o tej veci s dedičstvom, tak je to fakt pekný bastard, aspoň zatiaľ...... Už sa teším na pokračovanie :D

Re: ....

nyssa,16. 11. 2016 7:04

Vďaka, som rada že sa páčilo.
Ono, Harry to vnímal veľmi podobne, ale potreboval, aby mu to povedal ešte niekto iný aby sa necítil previnilo, že im zamlčal tak dôležitú informáciu. A hej Dumbledore sa nezachoval pekne, má vlastné ciele a predstavy a za nimi si ide :D