Choď na obsah Choď na menu
 


12.Kapitola

11. 11. 2016

V prvý deň vyučovania sa nikomu nechcelo vstávať. Mohli za to dva mesiace oddychu rovnako ako ponocovanie minulého dňa- alebo skôr noci- keď sa všetci chceli čo najdlhšie rozprávať s priateľmi ktorých počas prázdnin nevideli. Inak tomu nebolo ani u šiestakov chrabromilu, ktorý nespokojne nadávali, keď ich zobudili lúče ranného slnka. Veľmi neochotne začali vstávať zo svojich postelí aby mohli prejsť do kúpeľne a vykonať rannú hygienu. Do spoločenskej miestnosti už prišli prebraný- aspoň na toľko, ako im to nedostatok spánku dovolil. Ron s Harrym sa na rozdiel od ostatných spolužiakov neusadili na pohovku alebo kreslo, lebo ich cestou odchytila Hermiona a nasmerovala ich rovno do Veľkej siene.  „No rýchlo, kde sa toľko flákate? Ja som vám hovorila aby ste išli dostatočne skoro spať, ale vy nie... Ako sa chcete teraz učiť? Musíme si pohnúť aby sme sa stihli najesť, nech nezmeškáme prvú hodinu.“ vychrlila na nich. „Neboj Hermiona, len sa upokoj. Veď ešte máme kopec času. Navyše, všetci boli hore dlho do noci a preto som si istý, že určite nebudeme poslední ktorí prídu na raňajky.“ Začal ich obhajovať Ron. Keď videl, ako sa nadychuje k ďalším protestom umlčal ju rýchlou pusou.

 

Harry sa nad tým iba zasmial. „Tak, keď sme to už doriešili, pohnime si na tie raňajky. Navyše som zvedavý na tohtoročný rozvrh.“ Nepozrel sa, či jeho poznámku registrovali a vydal sa na cestu. Chcel im tak dopriať trocha súkromia, bol presvedčený o tom, že ich do reality vráti najbližší študent, ktorý bude okolo nich prechádzať. Vo Veľkej sieni sa usadil na ich obvyklé miesto a úprimne dúfal, že jeho kamaráti čoskoro dorazia aj jeho kamaráti. Nabral si na tanier trochu s prichystaného jedla a pozrel sa kto všetko sa v miestnosti nachádza. Tak ako predtým povedal Ron, veľa ľudí tu ešte nebolo. Prvý deň sa neponáhľal nikto. Aj učiteľský stôl bol takmer prázdny. Sedel tam len riaditeľ, ktorý s úsmevom na tvári vítal každého, kto prišiel na raňajky. Keď už chcel Harry obrátiť svoju pozornosť späť ku svojim raňajkám postrehol, že sa bočné dvere za učiteľským stolom otvorili a dnu nečujne vošiel profesor elixírov.

 

Sledoval ho, ako kývol na riaditeľov pozdrav a mlčky sa usadil na svoje miesto. Harry sa snažil rozoznať, v akej nálade sa zrovna nachádza, lebo sa sním ešte stále chcel porozprávať, ale jeho tvár bola bez emócií tak ako zvyčajne. Snažil sa naviazať nejaký kontakt, predsa len potreboval zistiť, čo za ním Dumbledore bol s požiadavkou aby mohol študovať  v jeho triede. Snape ho však ignoroval. Harry sa teda sklamane vrátil k raňajkám a začal pomaly jesť, pričom rozmýšľal, ako najjednoduchšie by sa sním mohol pozhovárať bez toho aby to bolo ostatným podozrivé. Z úvah ho vytrhli náhlivé kroky. Keď sa otočil ku vchodu do miestnosti, uvidel Rona a Hermionu oboch krvavo červených v tvári a za nimi Seamusa s Deanom  ktorí zjavne premáhali záchvaty smiechu.

Dvaja jeho najlepší kamaráti sa usadili po jeho boku a Ron trochu obviňujúco spustil: „Harry, prečo si nás tam nechal? Mohol nás tam ktokoľvek vidieť. Vieš aké to bolo trápne keď nás tam hentí dvaja videli? Začali vypiskovať a...“  ďalej sa už nedostal, lebo sa oproti ním posadili práve Dean so Seamusom. „Ale no ták Ron, ty toho narobíš...Mňa však zaujíma, prečo si sa s takou novinou nepochválil?“

„Presne Ron, Seamus má pravdu. Keby si nám to povedal, nebolo by to pre nás také prekvapenie, keď sme vás dvoch uvideli na chodbe v tak vášnivom objatí...“ zasmial sa Dean.

Seamus si následne prebral štafetu. „Vy dvaja však máte šťastie, že sme vás videli my a nie nejaký profesor. Veru, ktovie, ako by si to len vyložil...Možno pokus o útok?“

Keď sa znovu ujal reči Dean, spomenul si Harry na dvojičky, ktoré vždy rozprávali rovnako na striedačku. „Veru, chalani, len si prestavte, že by ich tam uvidel Snape. Stavte sa, že by im udelil trest, možno za to, že sa pokúšajú navzájom zjesť!“ Hneď ako to povedal, všetci prítomný vybuchli smiechom. Až na Rona a Hermionu, ktorý pri tej predstave bledli a tvárili sa vydesene. Výbuchy smiechu však utíchli ihneď, ako sa pri nich ozval hlas práve spomínaného profesora.

 

„Ale, komuže som to mal udeliť trest? Len mi to povedzte, rád napravím svoju chybu, v podzemí mám množstvo prísad, ktoré je potreba prichystať.“ Výhražne sa pozrel na všetkých prísediacich a čakal, či niekto niečo povie. „Všetci ticho? Aká škoda. To ale nevadí, tento rok budem mať zrejme dostatok dôvodov na to, aby som vašej fakulte mohol strhnúť body a udeliť vám nejaký trest. Naša celebrity má totiž to vždy nejaké výhody navyše, však Pán Potter? Predstavte si, včera za mnou prišiel riaditeľ a prikázal mi, aby som vás prijal na svoje hodiny napriek tomu, že ste nesplnil moju podmienku a to je V z vašich VČU. Ja som nemal možnosť odmietnuť a prečo? Lebo pán Potter si to želal, a čo si Potter želá to aj dostane však? Takže sa tešte, lebo vás dnes očakávam na hodine!“

 

Po celú dobu ako Snape rozprával si Harry opakoval, že toto všetko je len divadlo. Napriek tomu ho mužove slová ranili. Neprišiel žiaden pocit šťastie z toho, že ich plán vyšiel a on môže navštevovať hodiny elixírov. Namiesto toho prišiel stret s realitou. Tu sú v škole, teraz to je jeho profesor ktorý ho nenávidí a pohŕda ním. Ten muž, ktorý mu bol ochotný pomôcť, ten ktorý sa vyhlasoval za jeho otca zostal za stenami Grimauldovho námestia.  Spolu s týmto poznaním sa začala dostavovať neistota. Je to skutočne len pretvárka? Dá sa tak pohŕdavý a výsmešný tón predstierať?  Spolu s týmito myšlienka mi sa začala postupne objavovať aj bolesť. Sprvu nenápadná, no každým ďalším okamihom zjavnejšia. To si za tak krátky čas zvykol na možnosť, že by tu mohol byť niekto, koho by raz mohol nazývať otec? Niekto, kto by ho mohol mať rád bez ohľadu na to, čo spravil alebo spraví? Harry bol zmetený a zranený, no napriek tomu stále odhodlaný, pozhovárať sa sním niekde osamote. Pred odchodom povedal, že sa bude musieť chovať tak, ako sa choval vždy, Harry teraz potreboval uistenie, že je to skutočne len hra.  

 

Stratený vo svojich myšlienkach ani nepostrehol Snapeov odchod. Prebrali ho až prekvapené hlasy jeho priateľov. „Harry, to ťa fakt prijal na hodiny len preto, že si o to požiadal riaditeľa?“ a „To preto si išiel včera za Dumbledorom?“ pýtali sa Ron a Hermiona. Zvyšok spolužiakov sa na neho len závistlivo pozeral. Niektorý si dokonca šomrali o tom, že je skutočne stále zvýhodňovaný veď dokonca aj vo štvrtom ročníku sa smel zúčastniť turnaja. Harry sa snažil toto mrmlanie ignorovať a premáhal túžbu vysvetliť spolužiakom, ako to bolo skutočne. Ronovi a Hermione nakoniec naznačil aby išli sním, tým mohol povedať aspoň časť pravdy.  Kým kráčali späť do spoločenskej miestnosti začal u Harryho prevládať nový pocit. Ku smútku a neistote sa pridala zlosť. Zlosť na muža, ktorý v jeho spolužiakoch vzbudil pocit že on je niečo viac, lebo keď on si niečo zaželá tak mu to riaditeľ hneď plní. Veď závisť dokáže byť niekedy horšia ako nepriateľstvo.

 

Keď konečne prišli do chrabromilskej veže usadili sa na odľahlú pohovku a Harry pre istotu okolo nich začaroval kúzlo proti odpočúvaniu. Nechcel aby všetci vedeli, kde bol cez prázdniny a hlavne, kto to na neho dával pozor. „No veď viete, že som Ginny písal o tom, že študujem elixíry a ak to, ako som objavil v dome labák. Po tom čo som si dostatočne naštudoval učebnice som sa rozhodol nejaké elixíry aj skutočne namiešať. Keď sa to profesor dozvedel rozhodol sa, že bude na mňa dozerať. Bez slizolínčanov, ktorý by moje elixíry sabotovali sa mi darilo a celkom ma to bavilo, preto som dúfal, že by som mohol v štúdiu pokračovať. Snapea som sa však bál opýtať preto som skutočne včera šiel za riaditeľom a poprosil som ho, či by sa na to Snapea opýtal. Viete, dúfal som, že po tom ako videl, že mi to celkom ide by mohol súhlasiť...Nečakal som, že je to až taký bastard.“ Na konci svojho rozprávania si strápene povzdychol.  

„No Harry čo si od neho čakal? Je to predsa netopier z podzemia. Navyše ho muselo poriadne štvať, keď si navaril použiteľné elixíry. Zrejme dúfal, že ťa bude môcť za nezdarené pokusy urážať a ty si mu tú možnosť nedal.“ Predložil mu svoju teóriu Ron. Po chvíľke ticha vylovila svoj názor aj Hermiona: „Ja si skôr myslím, že ho naštvalo to, že si neprišiel za ním, ale išiel si za riaditeľom a ten mu to dal jednoducho ako príkaz.“

„Ehm...no hej, možno máte pravdu obaja...“ povedal Harry neisto. Nebol si istý ako by ,mal teraz reagovať. Preto bol rád, že do spoločenskej miestnosti vbehla Ginny. Mierila ku ním preto zrušil kúzlo a čakal čo im chce povedať. Sadla si tesne vedľa neho a žiarivo sa usmiala. „Harry neber si tak to, čo Snape povedal. Ja viem, že ti na elixíroch záleží a že ťa bavia...a čo je na tom, že si poprosil riaditeľa o prijatie na tie hodiny? Snape nemal právo ťa pred všetkými tak zhodiť! Ale to je už jedno, tu máte vaše rozvrhy, rozdávala ich profesorka McGonagallová krátko po tom, ako ste odišli zo siene.“

 

Harry si vzal svoj rozvrh a pozrel čo ho čaká. Už tradične to bola dvojhodinovka elixírov zo slizolínom. To robili jeho ročníku naschvál, že už odkedy nastúpil do školy mal hneď pondelok ráno elixíry? Rýchlo prebehol aj zvyšok dňa. Najprv mal jednu hodinu voľnú a potom mal transfiguráciu a herbológiu. Pozrel sa na kamarátov. „Tak, čo vás čaká?“

Prvá sa ozvala Hermiona: „Ja mám teraz elixíry, takže tam pôjdeme spolu.“ povedala keď mu nazrela do jeho rozvrhu.  „Ja mám teraz voľnu potom jasnovidectvo. Zvyšné hodiny by sme mali mať spolu transfiguráciu a herbológiu.“ Dodal potešene Ron.

„No tak teda koniec vykecávaniu, Ron má možno teraz čas, ale my sa musíme ponáhľať na elixíry. Budeme radi ak to do podzemia stihneme kým začne hodina.“ Harry s Hermionou si teda privolali potrebné pomôcky a vydali sa cestou do učebne elixírov, Rona s Ginny nechali vo veži.

 

Do učebne prišli len tak-tak. Dvere už boli otvorené a dnu vchádzali posledný študenti. Rýchlo sa za nich zaradili a hľadali si miesta kde sa usadia. Zamierili do zadnej časti učebne, no kým si položili svoje veci, zastavil ich Snape. „Pán Potter si sadne do prvej lavice! Keď mu tak veľmi záležalo na tom aby bol na týchto hodinách, že išiel fňukať až za riaditeľom bude pekne vpredu na očiach, aby sme mohli všetci oceniť jeho umenie pri príprave elixírov.“ Harry sa po tejto vete cítil zahanbene a nazúrene v rovnakej miere. Naštvane sa otočil a rázne si sadol do prvej lavice. Za chrbtom počul posmešky od slizolínčanov, ktorý teraz tvorili prevažnú časť triedy. A odoberám chrabromilu 5 bodov, za vaše dramatické správanie Pán Potter!“ zvolal ešte Snape posmešne.

 

„Tak, keď sme to tak pekne zahájili, pridám pár posledných informácií. Od teraz pracujete každý sám. Nechcem vidieť žiadne napomáhanie a nechcem tu od vás počuť jediné slove bez toho, aby ste boli vyzvaný. Rozumeli ste?! Pevne verím že áno. Mali by ste už byť na takej úrovni aby tu neprišlo ku žiadnym nehodám. Tento rok sa budeme učiť množstvo liečivých elixírov a niekoľko protijedov. Ako malú motiváciu pre vás, úspešne pripravené elixíry poputujú na ošetrovňu. Tak, dnešnú hodinu začneme opakovaním...“ Nasledujúcu hodinu pokladal žiakom náhodné otázky týkajúce sa elixírov ktoré doteraz prebrali. Počas skúšania nepridal ani neubral jediný bod. Slizolínčanom nevzal body nikdy a obaja chrabromilčania ktorý navštevovali túto hodinu vedeli odpovedať na všetky otázky. Schválne sa snažil vybrať Harrymu otázku, na ktorú by odpoveď nevedel. Keď sa mu to konečne podarilo zatváril sa veľmi potešene. „Stŕham chrabromilu 5 bodov, za vašu neschopnosť mi odpovedať Pán Potter!“

 

Harry sa už nadychoval, aby reagoval na tú nespravodlivosť. Slizolínčanom nevzal jediný bod a to nevedeli odpovedať na mnohé jeho otázky. On nevedel jednu jedinú odpoveď a už mu berie body. A to by sa stavil, že o tom na čo sa pýta v učebniciach nič nebolo. Svoju rozhorčenú odpoveď si však nakoniec nechal len pre seba. Snape ho evidentne provokuje, ale on sa nenechá!  Prvá hodina sa skončila, počas druhej mali prejsť ku praktickej časti. Mali pripraviť upokojujúci odvar. Na tabuli sa zjavili inštrukcie, ale Harry ich nepotreboval. S istotou si vzal potrebné ingrediencie, vrátil sa na svoje miesto a začal s prípravou.

„Harry! Potrebujem aby si ten elixír pokazil. Menší výbuch by bol ideálny.“ Harry sa zmätene obzeral po triede, až kým si neuvedomil, že hlas sa mu ozýva v hlave. No tak, rob čo ti hovorím, potrebujem dôvod, aby som ti dal trest. Jeden jediný raz keď to potrebujem sa nenecháš vyprovokovať...“ Zelenooký chlapec sa zamračil. Posledné dni prázdnin skúšali niečo, o čom sa dozvedeli z jeho knihy o oklumencií. Bolo to niečo ako telepatia, ale bolo to možné použiť len medzi členmi rodiny. Najprv bolo potrebné zaklínadlo na utvorenie akéhosi „spojenia“, ale teraz už dokázali spolu komunikovať. Nebol to však veľmi spoľahlivý spôsob. Aby bol rozhovor možný, nemohli byť od seba vzdialený viac, ako pár metrov. A čo bolo dôležité, človek zbehlý v mentálnych umeniach by mohol ich myšlienky zachytiť. Tu však nikto taký nebol, preto sa Harry sústredil, aby profesorovi odpovedal. „A smiem sa spýtať prečo? Neponížili ste ma už dosť?! Navyše môj elixír potom nebudete môcť ohodnotiť.“

„Potrebujem ti dať trest, aby sme sa mohli v pokoji a nerušene pozhovárať. A čo sa tvojho elixíru týka, ja predsa dobre viem, že si schopný ho pripraviť bez chyby. Videl som to predsa už počas prázdnin. Zapíšem ti hodnotenie za ten.“

 Harry sa na profesora ešte chvíľu podozrievavo pozeral, ale nakoniec s povzdychom vzal prísadu, ktorá ešte nebola nachystaná a o ktorej vedel, že bude v súčasnej dobe reagovať dosť búrlivo. Hodil ju do svojho kotlíka a rýchlo ustúpil. Ako očakával, ozvalo sa syčanie nasledované hlasným výbuchom. Všetky oči v triede upriamili na neho, Slizolinčania sa pohŕdavo uškŕňali. Snape sa zatváril potešene a falošne milým hlasom povedal: „Och to je ale škoda však? A vám tak záleží na tom, aby ste na mojich hodinách uspel však Potter? Myslím, že na to potrebujete viac času. Dostanete ho...povedzme dnes večer o ôsmej v mojom kabinete!“   

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

.

Mary,15. 11. 2016 14:17

wow, úžasná kapitola! Harryho mi je ľúto, hoci vie, že je to všetko len hra, pretvárka, predsa to ponižovanie musí bolieť. Hlavne pri Snapovej povahe, keď nikdy nie je isté, či mu niečo nesadlo na nos a nemyslí to náhodou vážne. Pevne verím, že im ten vzájomný rozhovor pomôže. Už sa neviem dočkať pokračovania, ako to chlapci budú spolu zvládať.
Och, pri čítaní tejto tvojej poviedky ma zakždým pochytí túžba zase napísať nejaké severitus :-P

:-)

Lady Corten,12. 11. 2016 8:21

Je mi Harryho líto. Musí to být pro něj opravdu těžké vyrovnat se s otcovím chováním. Až si spolu promluví tak se s tím snad popasuje lépe. A třeba otcovím snahám o provokaci půjde naproti. Přeci jen je i z malé části Zmijozel. Třeba se tím i časem bude i bavit, když bude jistý, že je to jen skutečné divadlo pro ostatní.

Re: :-)

nyssa,13. 11. 2016 11:39

No hej, Harry sa momentálne musí vyrovnať s vlastnou neistotu ktorú cíti. Napriek tomu, že Seva zatiaľ ako otca nepovažuje aspoň nie vedome, niekde v podvedomý vie že to jeho otec je a preto nesie ťažko to ako sa správal. A aj keď mu Sev povedal, že sa tak bude musieť správať, a Harry to logicky chápe, stále má niekde v podvedomý to, ako sa správal predtým. Hold potrebujú si vybudovať vzájomnú dôveru, potom to bude všetko jednoduchšie :)

....

Kilia Ice ,11. 11. 2016 16:45

<3 úžasné... Rýchlo pokračovanie prosím. Už sa teším na ďalšiu časť <3 :D