Harry Potter Slash poviedky

Harry sa rozhliadol po stanici, ktoré takmer zívalo prázdnotou. Ako mu Snape vysvetlil, učitelia tam musia byť prvý, aby potom dávali pozor na tie „ohavné malé prekliatia každého učiteľa.“  Navyše, Snape bol posledné dva týždne izolovaný od väčšiny diania vo svete mimo Grimauldovo námestie, preto sa potreboval dohodnúť s ďalšími kolegami, na ktorých tento rok padla táto povinnosť.  Keďže vlak už bol pristavený na koľaji, rozhodol sa využiť situáciu a vybrať čo najlepšie kupé. Okamžite vyrazil na koniec vlaku tak, ako to robil každý rok. Keď si vybral, odložil svoje kufre a Hedviginu klietku do poličky nad sedadlami. Pred tým si ešte vytiahol knižku, ktorú budú tento rok používať na  Obrane proti čiernej mágií. Z nedostatku iného rozptýlenia sa do knihy začítal. Keď po nejakej dobe vyhliadol z okna, všimol si, že nástupište sa už začalo zapĺňať. Prezeral si davy ľudí a netrpezlivo očakával príchod svojich kamarátov.

Čas strávený so Snapeom bol síce fajn, nehádali sa, vyriešili staré spory a Harry sa dokonca naučil veľa nových vecí, ale...Ale. Predsa len, za celý ten čas sa nerozprával s nikým iným s výnimkou listou, ktoré si vymieňal s Ginny a pár slov, ktoré občas prehodil s domácim škriatkom. Preto sa teraz veľmi tešil na to, že v dave uvidí skupinu ľudí s ryšavými vlasmi. Vďaka tomu, že sledoval dianie za oknom, nevšimol si inej osoby, ktorá si to chodbou vo vlaku mierila priamo k jeho kupé. Keď začul otváranie dverí, trochu vyplašene sa otočil. Hneď ako zazrel blonďavé vlasy nahodil nezúčastnený pohľad a svoj zrak uprel na knihu, ktorú predtým čítal. To Malfoya vytočilo. Jeho si predsa nikto nedovolí ignorovať!

„Ale Potter, čože tu ty tak sám? Nie je to pre teba v tejto dobe nebezpečné?“ spýtal sa ho falošne starostlivým hlasom. „Alebo si už aj tá tvoja všivavá banda konečne uvedomila aký si odpad?“  provokoval ďalej no nedostal žiadnu reakciu. „Vieš, mal si si vtedy pri zaraďovaní lepšie vybrať... možno...by sme boli schopný z teba niečo spraviť, ale teraz si radšej hni v tom svojom brlohu...“

Harryho už Malofoyova prítomnosť prestala baviť... teda, nie že by ho predtým bavila, ale do teraz dúfal, že ak ho bude ignorovať, tak sa blonďák urazí a odíde sám. Nič podobné sa nestalo a vyzeralo to, že sa k odchodu nechystá. Preto Harry nasadil čo najhrozivejší výraz, ktorý si tak trochu požičal od Snapea a zahľadel sa na Draca. Ten však možnú hrozbu nepostrehol a stále sa držal svojej reči. No hej Malfoy sa vždy rád počúval.  Radšej sa postavil a bol odhodlaný toho chalana vyhodiť hoci aj násilím. Ten pohyb však konečne upútal aj blonďákovu pozornosť. Až teraz si všimol, ako sa Potter zmenil odkedy sa videli naposledy. Všimol si svaly, ktoré sa jasne rysovali pod oblečením a rovnako postrehol, že o niečo podrástol. Z celého jeho postoja vyžarovalo sebavedomie. Najviac ho však ohromil výraz v jeho tvári.

Harry sledoval ako si ho Malfoy skúmavo prezerá. Všimol si prekvapenie a zle skrytý obdiv. Spomenul si na to, ako sa stretol s Ronom a Hermionou. Tí na neho pozerali veľmi podobne. No hej, pravidelné cvičenie hold prinieslo svoje ovocie. Hoci to na sebe nedal poznať, veľmi dobre sa bavil, keď sa mu druhý chalan pozrel priamo do tváre. Ako reakciu na uprený pohľad zelených očí sa mierne prikrčil a ustúpil dozadu- bližšie ku dverám. Harry si to nechcel priznať, ale vzniknutú situáciu si užíval. Ešte nikdy sa mu nestalo, že by jediným pohľadom umlčal toho arogantného blbca.  

„Malfoy, neotravuj. Netúžim po problémoch, ale tvoja prítomnosť ma už skutočne otravuje. Dávam ti teda na výver. Buď pohneš tým svojim aristokratickým zadkom sám a dobrovoľne odídeš... Alebo ťa jednoducho vyhodím! Takže ti radím, rozhodni sa rýchlo, lebo moja trpezlivosť čo sa teba týka je už za limitom.“ Zavrčal na neho hrozivo. Draco len vydesene vytreštil oči a čo najdôstojnejšie vycúval z kupé. Hneď ako sa za ním zavreli dvere sa Harry spokojne usmial a znovu si sadol. Vyzrel z okna a bol rád, že zahliadol Weasleyovcov.  Otvoril si okno a zakričal na nich, aby o ňom vedeli. Tí sa rýchlo rozlúčili s rodičmi a ponáhľali sa za Harrym.

Po tom ako si všetci odložili svoje veci nasledovalo vrelé zvítanie. S Hermionou sa objal a s Ronom si len chlapsky pobúchali po chrbte. Obaja sa začali Harrymu ospravedlňovať za to ako sa správali počas prázdnin presne tak, ako predpokladala Ginny. Tá prišla o niečo neskôr, pretože Molly jej stále dávala akési materinské rady, nad ktorými jej najmladšie dieťa len prevracalo očami. Ešte cestou do vlaku si mrmlala o prekliati najmladšieho člena rodiny a jedinej dcéry. Keď však uvidela Harryho na tvári sa jej zjavil šťastný úsmev, kufre nechala medzi dverami a vrhla sa mu do náručia. S náhleho popudu mu vlepila bozk na líce. Následne na to prudko sčervenala a o krok od neho ustúpila. Rozhliadla sa po miestnosti vďaka čomu si všimla výraz na Ronovej tvári.  Nevedela sa rozhodnúť či ju ten pohľad vystrašil alebo naopak pobavil. Na druhej strane Harry sa cítil pomerne nepríjemne a rozpačito. Aby zahnal rozpaky zameral svoju pozornosť na kufre, ktoré boli ponechané medzi dverami. Vzal ich a odložil ku zvyšku batožiny.

 Netrvalo dlho a vlak sa pomaly rozbehol. Chvíľu cestovali potichu a všetci vnímali tu podivnú atmosféru ktorá vládla v kupé. Ginny sa cítila trápne po svojom impulzívnom čine, Ron bol znepokojený lebo neočakával od svojej malej sestričky ani len náznaky podobného správania- na podobné veci má ešte predsa čas, má len pätnásť pre Merlina!- a už vôbec nie k jeho najlepšiemu kamarátovi.  Harry sa cítil nepríjemne, lebo nič podobné neočakával. Po všetkom čo si doteraz zažil nemal čas aby myslel na vzťahy. Hlavne nepomýšľal na vzťah s dievčaťom ktoré bolo preňho ako mladšia sestra. Hoci jedna pusa nemusela nič znamenať stačila na to, aby v ňom vyvolala búrku nepríjemných pocitov. Hermiona úplne nechápala v čom vidia jej kamaráti problém, bola to len jedna priateľská pusa, ale to citeľné napätie sa jej vôbec nepáčilo. Preto sa nakoniec rozhodla odviesť ich pozornosť od tohto malého incidentu a začala rozprávať ich zážitky s dračej rezervácie. Všetci sa vďačne chytili tejto témy, preto zvyšok cesty ubehol v pokojnej nálade a družnej debate.

Na úvodnej hostine sa usadili k chrabromilskému stolu a v dobrej nálade pozorovali napäté tváre malých prvákov, ktorý čakali na zatriedenie, pričom ešte netušili čo majú očakávať. Všetci si nostalgicky spomenuli na ich vlastný rok keď vystrašene stáli  v strede siene a nevedeli čo s nimi bude.  Harry zablúdil pohľadom k učiteľskému stolu a hľadal medzi profesormi Snapeovú tvár. Počas celej cesty ho nevidel a dúfal, že by sa mohli trochu neskôr pozhovárať. Sú tu isté veci o ktorých si sním chcel ešte Harry pohovoriť. Chcel sa spýtať, či môže svojim kamarátom povedať o veciach, ktoré počas prázdnin zistil. Sám si nebol úplne istý, či im to má alebo nemá povedať. Vedel však, že ak im o tom nič nepovie, bude mať výčitky svedomia. Na druhej strane, nechcel aby to vedeli. Podobná informácia by mohla vystaviť do nebezpečenstva jeho rovnako ako ich. A v neposlednej rade sa obával toho, ako by reagovali na novinku, že Snape je jeho otec. Preto sa sním potreboval porozprávať, predsa toto sa týka aj jeho preto má právo sa k tomu vyjadriť. V hĺbke duše si bol Harry istý, že Snape to bude chcieť udržať v tajnosti a dúfal, že by mohol získať výhovorku. Dúfal, že bude môcť sám sebe nahovoriť, že to svojim priateľom nepovie len preto, že to má zakázané... Ale aby to fungovalo, musí sa najprv stretnúť so Snapeom.

Uprel pohľad na miesto kde lektvarista sedáva a dúfal, že sa mu podarí nejako naznačiť, že sa sním potrebuje stretnúť. Keď si však všimol jasne naštvané rysy jeho tváre začal pochybovať o tom, že je to teraz dobrý nápad. Kto ho za tú chvíľu dokázal tak naštvať?  Odpoveď na Harryho nevyslovenú otázku podal riaditeľ, ktorý práve končil so svojim pravidelným uvítacím príhovorom.

„Určite vás všetkých zaujíma, kto vás tento rok bude učiť obranu proti čiernej mágií! Zrejme vám je divné, že tu pri nás nesedí žiadny nový profesor. Dovoľte mi teda aby som vám to vysvetlil. Na pozíciu učiteľa obrany sa pre tento rok vráti profesor Lupin! Dnes je však spln a ako všetci viete, profesor Lupin je vlkolak. Spolu so správnou radou školy sme sa dohodli, že profesor tu bude môcť učiť v prípade, že v období splnu bude dodržiavať prísne bezpečnostné opatrenia. Nemusíte sa teda báť, nehrozí vám žiadne nebezpečenstvo!“

Po celej sále sa rozliehali nadšené výkriky. Výnimkou boli len Slizolinčania -od ktorých sa ozývali nadávky- a prváci, ktorý sa pýtali mladší žiaci, ktorých Lupin neučil a snažili sa zistiť, či je skutočne vlkolak alebo či nie je nebezpečný. Harry sa navonok radoval so svojimi priateľmi, ale v skutočnosti začínal mierne panikáriť. Remus bol vždy jeho priateľ a spojenie s rodičmi. No ako ho bude teraz vnímať? Neobviňuje ho za Siriusovu smrť? Harry Sa skutočne desil stretnutia s tým mužom. Ron, ktorý si dobre spomínal sa rozhovor, ktorý mal s Harrym počas prázdnin sa ku nemu naklonila a snažil sa ho povzbudiť. „Harry, kamoško, netráp sa. Poznáš Lupina, ten chlap sa nedokáže na nikoho hnevať. Teba má navyše úprimne rád, určite ti nič nevyčíta.“ Harry sa na Rona vďačne usmial.  Bol mu vďačný za jeho podporu, preto sa pokúsil vziať si jeho slová k srdcu.

Po hostine sa spoločne vydali von zo sále. Vo dverách si ešte Harry spomenul, že sa chcel pozhovárať so Snapeom, ale keď si spomenul na výraz v jeho tvári, rozhodol sa, že rozhovor musí počkať. Cestou do chrabromilskej veže stretli Dumbledora a Harry si spomenul na to, čo mu Snape kázal. Ospravedlnil sa teda priateľom a povedal, že si musí pohovoriť s riaditeľom. Dobehol ho a spýtal sa ho, či by si mohli pohovoriť. Riaditeľ so svojim typickým úsmevom súhlasil. Keď prišli do kancelárie, Riaditeľ sa usadil do svojho kresla a ukázal Harrymu, aby sa tiež posadil. Nakoniec ho ako vždy ponúkol citrónovým cukríkom, ktorý však Harry zdvorilo odmietol.    

„Tak chlapče, hovor, čo máš na srdci?“

„Pane, ja chcel by som vás požiadať, či by ste  mi mohli udeliť výnimku na návštevu hodín pokročilých elixírov? Poprípade požiadať profesora Snapea aby ma na jeho hodiny vzal? Viete ja som z VČU dostal P, ale profesor berie iba tých čo dosiahli V. A ja tie hodiny potrebujem, aby som mohol potom pokračovať v štúdiu.“ Predniesol Harry svoju požiadavku a pozeral na riaditeľa prosebným pohľadom. Riaditeľ ho chvíľu mlčky pozoroval, potom si povzdychol a povedal:

„Ach Harry, chlapče čo s tebou? Vidím že ti na tom záleží, ale poznáš profesora Snapea... Je tvrdohlavý a má právo určiť, kto na jeho hodiny môže chodiť... Ale keďže si to ty, uvidím čo môžem urobiť...som predsa len riaditeľ tejto školy.“ Povedal a dobrosrdečne na neho mrkol. Potom však zvážnel a pokračoval: „Na oplátku však od teba budem niečo potrebovať. Budeme sa tu niekoľko krát do mesiaca schádzať, vždy ti dám vedieť dopredu. Chcem ti totiž niečo ukázať.“

Harry zmätene počúval Dumbledora. Nemal najmenšiu predstavu o tom, čo by mu chcel riaditeľ ukázať. Nemal však na výber a preto súhlasil. „Samozrejme pane, to je maličkosť. Môžem už teraz ísť? Rád by som strávil večer s kamarátmi.“

„Iste Harry, utekaj určite máte veľa vecí na prediskutovanie. Dám ti vedieť, kedy tu za mnou prídeš. Ja sa idem teraz porozprávať so Severusom.“       

Harry rýchlo vybehol z riaditeľne a ponáhľal sa do spoločenskej miestnosti. Chcel vedieť o tom, ako sa mali jeho priatelia cez prázdniny, čo robili a čo zažili. Tešil sa ako si spoločne zahrajú rachotiacu sedmu a večer v spálni sa budú dlho do noc rozprávať. Teraz sa konečne cítil doma.