Choď na obsah Choď na menu
 


1. Kapitola

19. 9. 2016

Kapitola 1

Harrymu prázdniny ubiehali ako v hmle. Ráno sa zobudil, spravil všetko čo mu Dursleyovci prikázali a hneď potom odišiel do svojej izby. Tam väčšinou vzal svoj album a pozeral sa na fotky rodičov a Siriusa. Áno všetci mu hovorili, že tá udalosť na ministerstve nebola jeho vina, ale on si veľmi dobre uvedomoval pravdu. Veď to on sa odmietal učiť oklumenciu. Prvý týždeň sa utápal v spomienkach a depresií. Nemohol dobre spávať, lebo v snoch videl každú noc svojho krstného otca ako prepadá cez závoj. Potom sa budil spotený a zadýchaný zo slzami v očiach a o spánku nemohol ani počuť.

časom si uvedomil jednu vec. Ak chce niečo zmeniť, musí pre to niečo urobiť. Rozhodol sa, že ak to bude možné už kvôli nemu nikto nezomrie. A on urobí všetko preto aby to možné bolo. Veľmi dobre vedel, že do situácie v ktorej sa nachádzal ho dostal najme jeho veľmi chabý prístup k učeniu. To a fakt, že sa ho nikto neuráčil informovať. Keby vedel o proroctve mohlo to byť inak...Ale nie, jemu predsa nikdy nikto nič nepovie.

Preto začal tráviť prázdniny inak. Iste stále platilo, že musel spraviť všetko čo mu Dursleyovci prikázali a potom sa zatváral vo svojej izbe. No už sa neutápal v spomienkach. Hneď ako mal možnosť začal študovať. Najprv si spravil úlohy, ktoré študentom učitelia zadali na konci školského roka a potom sa vrhol na svoje staré učebnice. Nikdy nebol veľmi poctivý študent. Nie že by bol hlúpy. No už ako malé dieťa bol potrestaný hneď, ako mal lepšie známky ako Duddey...a on veru dobré známky nikdy nemal. To bol dôvod, prečo sa z neho pri učení stal tak- trochu lajdák. Preto, keď začal čítať všetky učebnice odznovu našiel tam mnoho vecí ktoré si predtým nevšimol. Najviac zameškané mal v elixíroch. Čo ho však prekvapilo najviac bolo, že potom ako si prečítal svoju prvácku učebnicu z tohto predmetu uvedomil si svoje vážne nedostatky. A čím viac toho prečítal, tým viac si uvedomoval krásu tohto predmetu. Začal si omnoho viac uvedomovať reakcie medzi jednotlivými prísadami aj to, ako ich treba spracovať a pripraviť aby docielil rôzne výsledky a zmeny ich vlastností. Bol si istý, že teraz by sa mu darilo omnoho lepšie.

Samozrejme neučil sa len elixíry, no v žiadnom inom predmete nemal také medzere. Jediná vec, ktorú ľutoval bola, že si kúzla nemohol precvičovať. Takto musel len dúfať, že by teoretické znalosti vedel použiť aj v praxi. Ďalšia vec s ktorou začal, bola snaha vyčistiť si myseľ pred každým spaním. Od tej katastrofy na ministerstve nemal od Voldemorta jedinú víziu. Najprv si myslel, že je to výsledok jeho pravidelných večerných meditácií no potom si uvedomil, že s tými začal asi až týždeň po začiatku prázdnin a dovtedy mal Voldemort dosť času. No čo asi už nemá nič na čo by ma mohol využiť...alebo je zatiaľ spokojný s tým ako mi už ublížil.

Keď však trávil všetok svoj voľný čas len tým, že sa učil, začal byť vážne frustrovaný. Zdalo sa mu, že má až moc energie...teda nie že by nemal čo robiť. Dursleyovci ho zamestnávali dostatočne. Napriek tomu sa mu zdalo, že by sa mal viac zamestnávať. V učení si začal robiť pravidelné prestávky počas ktorých začal cvičiť. Musel sa uspokojiť s pár základnými cvikmi keďže nemal šancu navštíviť telocvičňu alebo používať akékoľvek stroje na cvičenie. No i tak bol zo sebou spokojný. Vybil všetku energiu, ktorá sa v ňom hromadila a začali sa mu pomaly rysovať svaly. Najradšej by bol začal aj behať aby si zlepšil aj výdrž no to si nemohol dovoliť. Od minuloročnej udalosti z dementorom ktorý ho napadol, nemohol opustiť dom. Vždy pri ňom striehol niekto z rádu aby dal na neho pozor.

Práve znovu docvičil. Bol upotený, bratrancove voľné tričko mal hodené v rohu izby. Bol rád, že Dursleyovci ho už nezamykali v izbe a on sa mohol ísť voľne osprchovať. Keď sa vrátil späť do izby ľahol si na posteľ a začal s meditáciou. Asi desať minút ležal bez pohnutia a snažil sa vyprázdniť si svoju myseľ. S takto úplne prázdnou mysľou a telom vyčerpaným cvičením upadol do hlbokého spánku.

Keď sa ráno zobudil, na okne ho čakala malá sova. Pustil ju dnu a prevzal si od nej list. Dal jej jednu soviu sušienku a pustil ju späť von. Usadil sa z listom na posteľ a otvoril list. Keď rozoznal Ronov škrabopis pustil sa s miernym úsmevom do čítania.

Ahoj Harry,

Ako sa máš kamoško? Celé prázdniny si nám nenapísal, čo sa deje? Vieš vlastne ťa ani nemôžem obviňovať, máš to ťažké a ja sám som ti napísal len na začiatku prázdnin. Veľa sa tu toho dialo. Charlie s Billym nás prišli pozrieť a potom ku nám do Brlohu prišla aj Hermiona. A mám  novinku síce sme ti to chceli povedať osobne, ale ja ti to proste musím povedať...vieš...my spolu chodíme, no nie je to super?

V tomto momente sa Harry úprimne zasmial. Veď im to ale trvalo. Všetkým bolo jasné, že patria k sebe len oni dvaja to nevideli...alebo to možno aj videli, ale ani jeden nič neurobil. Celkom by ho zaujímalo čo sa stalo, že sa konečne rozhýbali. Ešte stále s úsmevom pokračoval v čítaní

Och Harry ale prečo ti píšem. Dnes mi to povedal tatko. V deň tvojich narodenín po teba príde niekto z rádu a dovedie ťa na Grimauldovo námestie. My tam už sme je tu celkom živo a už sa tešíme kedy ťa znovu uvidíme. Chýbaš nám Harry.

S pozdravom,

Ron

Teraz sa už Harry neusmieval. Iste bol rád, že znovu uvidí svojich priateľov no nebol si istý, či bol pripravený znovu ísť do tej budovy...nie určite nebol. Nevedel, ako sa vyrovná so všetkými tými spomienkami na Siriusa. A na to aby sa na to pripravil mu zostávali len dva dni. So strápeným povzdychom opustil svoju izbu a išiel pripraviť raňajky. Dursleyovcom pripravil klasické anglické raňajky a sám si vzal len suchý krajec chleba. Potom odišiel na záhradu aby pokosil trávnik. Všetko už robil automaticky, mysľou bol úplne inde. Po pár týždňoch ho potlačené spomienky prepadli plnou silou. Spolu zo spomienkami prišiel aj smútok. Spomínal na každú šťastnú chvíľu ktorú zo svojím krstným otcom zažil a skončil pri tej ako sa za neho obetoval. A došiel rozhodnutiu. Nebudem už viacej smútiť, Sirius by to tak nechcel. Nie, to že ma zachránil bol dar. Ten najcennejší dar aký som mohol dostať a budem si ho vážiť. Už viac nebudem jeho smrť znevažovať svojou ľútosťou, to si on nezaslúžil. Budem robiť všetko preto aby som si svojím konaním tento der zaslúžil.

Potom sa mohol mierne pousmiať. Áno, už začal. Rozhodol sa pokračovať vo svojom štúdiu čo najusilovnejšie. S týmto rozhodnutím sa už nebál prísť do Siriusovho domu. Aj keď to bude bolieť.

Dva dni ubehli ako voda. Ani si to nestihol uvedomiť a bol 31 júl. Keď sa ráno zobudil vzal si všetky svoje veci a uložil si ich do kufru. Nechal ho odložený pri dverách a prišiel k Hedvige a otvoril jej klietku. Vzal ju na ruku a jemne ju pohladil, načo ho láskyplne zobla do prstu. „Bež na lov dievča a potom ma nájdi. Budem na Grimauldovom námestí.“  Nato ju odniesol k oknu a pozoroval ju ako letí preč. Potom sa začal nervózne prechádzať po izbe. Nevedel, čo má robiť. Všetko má pobalené všetky práce čo mal spraviť už spravil. A nevedel ani kedy a kto by po neho mali prísť. Frustrovane sa hodil na posteľ.

Musím sa ukľudniť, nemám dôvod byť nervózny. S povzdychom sa pokúsil uvoľniť a začal vyprázdňovať svoju myseľ. Z  meditácie ho vyrušil nejaký zvuk. Mierne zmätený sa postavil a vyšiel zo svojej izby na chodbu. Keďže v dome nebol okrem neho nikto odhadol, že musel niekto búchať na dvere. Opatrne začal schádzať dolu schodmi keď sa znovu ozvalo klopanie na dvere. Tento raz značne ráznejšie. Harry pristúpil ku dverám a otvoril ich. Tie sa rýchlo roztvorili a Harry musel ustúpiť aby od nich nedostal ranu. Keď sa pozrel kto prišiel, vo dverách uvidel vysokú postavu Severusa Snapea. Harry sa na neho zarazene pozeral. Mal na sebe čierne nohavice, košeľu a sako. Keď ho takto videl mierne pobavene si pomyslel, že vypadá ako nejaký muklovský podnikateľ. No vyzerá to tak, že náš netopier sa vie občas aj slušne obliecť. Kto by to bol povedal? Škoda len, že nemám žiaden foťák, bez dôkazu mi to decká neuveria!

Harry rýchlo zarazil svoje myšlienky. Keď videl jeho skúmavý a mierne prekvapený výraz trochu si odkašľal a povedal. „Idete ďalej?“

***

Severus dnes nemal dobrý deň. Chvíľu po polnoci mu sova doniesla ten list, v ktorom sa dozvedel, že Harry je jeho syn. Odstránenie bloku v jeho mysli spôsobilo, že omdlel. Ráno ho v jeho komnatách našiel Albus zrúteného na sedačke. A keďže bol na stolíku ešte pohár od whisky, začal si ho riaditeľ doberať. Vraj je už tak osamelý, že sa musí sám opíjať. Najprv aj chcel protestovať, ale potom si uvedomil, že by musel začať vysvetľovať čo sa stalo a to nechcel. Nakoniec prešiel riaditeľovo podpichovanie bez slova s nečitateľným výrazom na tvári.

Potom sa všetko zhoršilo tým, že mu Albus prezradil dôvod svojej návštevy. Vraj on je tá najlepšia možnosť na to aby dopravil Pottera na ústredie rádu. Protesty, že by ho mohol niekto vidieť, mu boli k ničomu. Vraj pozná dostatok kúziel na to aby sa tam dostal nepozorovane a ak by mu nepomohli zaklínadlá stále má svoje elixíry. Nakoniec s naoko kľudnou tvárou prikývol a riaditeľa doslova vyhodil zo svojich komnát. Po dnešnom odhalení sa totiž ešte necítil pripravený na konfrontáciu s Potterom. Aby sa trochu ukľudnil šiel pripravovať nejaký elixír. Keď ho dokončil zistil, že je už čas obeda a on už dávno mal vyraziť na Privátnu cestu. Prišiel pred dom číslo 4 kde chvíľu nerozhodne stál. Nakoniec sa vysmial sám sebe za to ako sa správa. Zaklopal na dvere a čakal. Keď nikto neotváral zaklopal znova, no teraz podstatne silnejšie. Keď počul ako sa otvárajú dvere tak ich, mierne povedané rozrazil a zostal šokovane stáť.

Prišiel mu otvoriť Potter, no pohľad na neho u priam vyrazil dych. Chlapec, nie mladý muž ktorý mu prišiel otvoriť sa nedal porovnať s tým chlapcom, ktorý pred prázdninami opustil školu. A rozdiel nebol iba v jeho výzore, aj keď ten sa tiež zmenil. Musel uznať, že už to viac nie je dieťa...Ale čo ho najviac prekvapilo bol výraz v jeho tvári. Už tam nevidel ten známi porazenecký výraz dieťaťa ktoré plače nad svojim osudom. Nie, videl odhodlaný pohľad, z celého jeho postoja žiarila sila, dôstojnosť a sebadôvera. Keď sa na neho teraz pozeral, začal si toto jeho nové vystupovanie podvedome spájať s génmi ktoré mohol zdediť po ňom. Nemohol si pomôcť a zamyslel sa nad tým ako by vyzeral teraz v prípade, že by mal svoju skutočnú podobu.         

„Idete ďalej?“  Prerušil jeho myšlienky Potter. Ihneď vyrovnal tvár do nič hovoriaceho výrazu a so značným sarkazmom odpovedal. „Ale iste že nie. Budem tu čakať vo dverách, všetkým na očiach kde ma môžu kedykoľvek uvidieť prívrženci Temného pána, kým sa Vy uráčite pobaliť a prinesiete si svoje veci.“  Potom s úškrnom vošiel dnu, pretlačil sa okolo chlapca a posadil sa v kuchyni.

***

Harry s dobre skrývaným pobavením sledoval svojho profesora. Jeho urážky si už dávno nebral osobne. Úprimne, často sa na nich dobre bavil hoci mu trvalo dosť dlho, než jeho sarkastický humor pochopil. Avšak to neznamenalo, že sa na jeho poznámky nedokázal naštvať. Keď išlo o Snapea, zistil že sa zvládne naštvať priam okamžite. Až neskôr keď je už ukľudnený a sám dokáže si priznať, že to čo Snape povedal je zväčša pravda.

Ani teraz sa neurazil, sám vedel, že to čo povedal nebolo zrovna inteligentné. Pre profesora bolo vážne nebezpečné, keď ho musel ísť vyzdvihnúť...Harry veľmi nechápal prečo riaditeľ poslal zrovna jeho. Keď sa prebral zo svojich myšlienok zistil, že Snape už dávno nie je v chodbe, ale usadený v kuchyni a pozoruje ho. „Dáte si vodu alebo čaj, kým si ja pôjdem po svoje veci?“ Spýtal sa ho keď prišiel za ním do kuchyne. „Potter vyzerám snáď, že som sem prišiel na priateľské posedenie pri čaji? Nezdržujte a padajte si po svoje veci!“ Harry už nereagoval a bez slova išiel vziať svoj kufor a hedviginu klietku. Keď sa za ani nie 3 minúty vrátil do kuchyne aj zo svojimi vecami, Snape na neho len zarazene pozeral. „No viete...Ron mi napísal, že pre mňa dnes niekto príde...“ pokrčil plecami a po chvíli pokračoval, „už som splnil všetky svoje povinnosti a trochu som sa nudil a tak som sa pobalil už v predstihu...“

„Potom neviem na čo čakáme, pohyb ideme na koniec ulice kde sa premiestnime.“ Profesor nečakal na reakciu, zmenšil Harrymu kufor a už pochodoval von. Harry len mierne zavrtel hlavou vzal si svoj zmenšený kufor a klietku, schoval ich do vrecka a bežal za profesorom ktorý už bol na trávnikom pred domom. Mlčky prešli až na koniec ulice kde sa postavili tak, aby na nich nemohol nik vidieť. „Dobre Potter, teraz ma chyťte za ruku a ja nás premiestnim. Vopred vás upozorňujem, že to môže byť trochu nepríjemné, tak sa na to pripravte. V prípade, že máte slabý žalúdok vás dôrazne žiadam aby ste sa akokoľvek vyhli môjmu oblečeniu.“ Keď to dopovedal natiahol ruku a čakal kým sa chlapec chytí.

Hneď ako sa Harry chytil jeho ruky pocítil na svojej hrudi silný tlak, ktorý mu z pľúc vytlačil všetok vzduch. Hneď ako ucítil pevnú zem pod nohami, padol na všetky štyri a snažil sa hlboko dýchať. Chmúrne si pomyslel, že ak je toto v Snapeovom pohľade len mierne nepríjemné, tak nechcel zažiť to skutočne nepríjemné...Po chvíli keď už dýchal normálne, sa pokúsil postaviť a bol rád, že stojí pevne na nohách. Keď zodvihol hlavu, všimol si Snapeov úškrn a pobavenie nad jeho reakciou pri premiestnení. „Koniec váľaniu sa, nikto tu na vás nie je zvedavý a ja vás už chcem mať z krku...“ Potom dodal so značnou iróniou: „Avšak, môžete byť na seba hrdý, aspoň žalúdok dokážete udržať pod kontrolou...ak by to bolo inak upratoval by ste po sebe sám.“ S tými slovami sa otočil a vošiel do domu. Harrymu nezostalo nič iné, ako ho nasledovať.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Mary,23. 9. 2016 23:50

je to paráda, číta sa to samo, a tie doberania Snape x Potter neskutočne milujem! A sebavedomý vyrovnaný Harry, ktorý si nenechá skákať po hlave a berie Snapove urážky s rezervou a úsmevom na tvári? Wow, tlieskam, a skladám svoj imagiárny klobúk dolu ;)
Zatiaľ dobrá práca, teším sa na pokračovanie ;)

....

Kilia Ice ,20. 9. 2016 7:28

Oči mi žiaria a už sa nevedia dočkať pokračovania. Veľmi sa mi to páči. Konečne je tu aj nejaký nový druh HP :D je to úžasné a ja mám konečne čo čítať. Snáď bude pokračovať čoskoro a ešte skôr :DD nenechaj dlho čakať ;)